Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)

Tartalom - Štúdie

Úspechy, kompromisy a neúspechy v integrácii utečencov z Hornej zeme 15

mestských učiteľov sa presťahovala do Maďarska, len 10 % zostalo na školách, čiže prisahalo na novú ústavu. Na dedinských školách bola situácia odlišná, tam väčšina učiteľov zostala na svojom pôsobisku.

Najväčší' počet pedagógov z Hornej zeme si našiel uplatnenie na Maďarskej kráľovskej hlavnej reálnej škole (od r. 1922 škola niesla meno Jánosa Hunfalvyho), ktorá bola do Miškovca presťahovaná z Užhorodu. Zaujímavým momentom histórie školy je, že po prvej Viedenskej arbitráži ju presťahovali do Košíc, kam ju sprevádzali viacerí bývalí utečenci, ktorí tam stále učili.40 V školskom roku 1926/1927 mal učiteľský zbor 16 členov, z nich šiesti sú v zozname optantov, u ďalších dvoch je preukázateľné, že mali status utečenca. Ak predpokladáme, že ostatní ôsmi profesori boli z Miškovca, aj tak polovicu zboru tvorili vyhostení alebo zloženie vernostného sľubu odmietajúci učitelia.

Ako sme už spomenuli, spomedzi utečencov najväčšiu skupinu tvorili zamestnanci presťahovaného poštového riaditeľstva. Medzi poštármi, ktorí tvorili takmer tretinu osemdesiatich Košičanov, je prekvapujúco vysoký počet slobodných dvadsiatničiek. Prečo tieto ženy opustili Košice, môže mať viacero vysvetlení. Jednak je možné, že aj keď mali samostatný zárobok, do Miškovca prišli s rodičmi, bez vlastného existenčného zázemia. V týchto prípadoch nejde o rozhodnutie jednotlivca, ale o odchod celej rodiny, napr. pre vyhostenie hlavy rodiny. Ďalším možným dôvodom je vnímanie práce v Košiciach najmä ako jednej etapy úradníckej kariéry; takto uvažujúce ženy sa menej intenzívne viazali k mestu na Hornáde.

Všetky individuálne a mnohovrstevné úvahy vedúce k rozhodnutiam o odchode, samozrejme, nemôžeme spoznať. Pokúsime sa ale na základe disponibilných čiastkových údajov načrtnúť niektoré momenty košického i miškoveckého života aspoň dvoch zo siedmich podúradníčok. Z nich sa zdá byť úspešnejšou integrácia Vilmy Ajtay, ktorá optovala pre Maďarsko s ďalšími piatimi členmi rodiny. Vilma, pochádzajúca z poštárskej rodiny (okrem otca na riaditeľstve pracoval aj jej brat), prišla do Miškovca ako 24- ročná. 0 odchode rodiny a o jej posledných dňoch v Košiciach sa dozvedáme zo spomienok otca, už citovaného hlavného radcu poštového kontrolného úradu. Podľa nich rodina po obsadení mesta, aj po presťahovaní poštového riaditeľstva ešte zostala v meste. Otec sa snažil zabezpečiť rodinu ako nádenník, no v r. 1921 sa predsa len rozhodli pre odchod. Rok a pol prebývali vo vagóne na bočných koľajniciach Gemerského nádražia, potom po niekoľkých prechodných ubytovaniach získali byt v novej úradníckej kolónii na Hodobayho ceste.41 Vilma Ajtay, ktorá ešte stále bývala s rodičmi, sa stala zakladajúcou členkou Spolku obyvateľov Hodobayho kolónie. Pokiaľ ide o hľadanie zamestnania, v tejto oblasti mala väčšie šťastie než pri zháňaní bytu: už mesiac po svojom príchode pracovala na I. miškoveckej pošte. Okrem toho, že mala isté zamestnanie i domov, Vilma v druhej polovici dvadsiatych rokov vynikala aj svojím aktívnym verejným životom.

40. Popri Bélovi Lukácsovi z Temešváru, ktorý v čase, keď optoval, teda v r. 1922 mal 38 rokov a bol ženatý, boli v učiteľskom zbore traja z územia, ktoré pripadlo Česko-slovensku: 32-ročný Dezső Kimer z Bardejova (4 deti), 34-ročný, ženatý Arnold Pollner zo Štósu, 40-ročný, ženatý Dezső Tarján zo Zvolena (3 deti). (Magyarország Tiszti Cím- és Névtára. Budapest, 1927, s. 249.) Okrem nich aj riaditeľ, 41-ročný Viktor Rácz bol utečencom z hlavného gymnázia v Dési (dnešný Dej v Rumunsku), 50-ročný János Breznyák prišiel z Lučenca.

41. Tisza, Miksa (ed.): Menekültek könyve, c. d. s. 6.