Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
146 Ilona L. Juhász Na webovej stránke jedného obľúbeného ženského časopisu prinášajú reportáž o tom, že „od nás na západ sa viaceré domy smútku ponúkajú ako nezvyčajné miesto konania sobášneho obradu a, čo je ešte prekvapivejšie, veľa mladomanželov sa naozaj rozhodne pre to, že svoje áno vyslovia na mieste využívanom na poslednú rozlúčku”. Z tejto správy sa dozvieme aj o pozadí rozhodnutia viacerých čerstvých mladomanželov: ....Jedna nevesta chcela byť v najdôležitejší deň svojho života blízko svojej babičky, pochovanej v blízkosti domu smútku. Ďalší pár sa odvolával na to, že bežné kostoly poskytujú priestor aj na svadobný obrad, aj na poslednú rozlúčku, nie je na tom teda nič nezvyčajné. Dôležitým faktorom sú i peniaze, domy smútku poskytujú svoje služby lacnejšie ako napríklad hotel alebo iné miesta spoločenských podujatí. Zanedbateľným nie je ani to, že kým organizácia jednej svadby môže trvať aj roky, pohreb je potrebné zorganizovať za pár dní - takže zamestnanci domov smútku sú zvyknutí na rýchlu prácu, teda sa na nich môžeme obrátiť aj v poslednej chvíli. V prípade väčšiny takýchto miest nie je evidentné, na čo pôvodne slúžia, a keď sú svadobné vyzdobené, môžeme sa len z názvu dozvedieť, na čo sa používajú. Hoci v prospech domov smútku ako miest konania sobáša hovorí veľa argumentov, väčšina ľudí sa desí hoci len pomyslenia na to, že by tam stáli pred oltárom, preto sa dá pochybovať o tom, či sa tento trend vôbec k nám dostane alebo to bude len jeden z výstrelkov vzdialených štátov17." Je to zaujímavá otázka aj pre vedcov. V odbornej literatúre nájdeme početné údaje o vzťahu súvisiacom s dvomi významnými zastávkami ľudského života (prechodnými rítami): so svadbou a pohrebom, ako aj s cintorínom. Ako príklad môžeme uviesť najznámejší zvyk, na niektorých miestach realizovaný dodnes: zinscenovanie symbolickej svadby mladých ľudí, ktorí umreli slobodní, na ich pohrebe. Mládež, ktorá sa pohrebu mladých zúčastní, sa oblečie do svadobného odevu, dievčatá majú odeté šaty družičiek a mládenci oblek družbov, tieto páry sprevádzajú rakvy na ich poslednej ceste v cintoríne v závislosti od toho, či je zosnulé dievča oblečené za nevestu a mládenec za ženícha. Zosnulí mladí sú potom pochovaní v svadobných šatách, dievča ako nevesta a mladík ako ženích. Dvakrát som sa i osobne zúčastnila takéhoto pohrebu: v roku 1977 na Gemeri v baníckej usadlosti v Rudnej na pohrebe 25-ročného mladíka (L. Juhász 2002, s. 112-114.), potom o dve desaťročia neskôr na pohrebe mladíka z obce Kružná, susediacej s vyššie spomínanou usadlosťou. Dali by sa vymenúvať ďalšie príklady z odbornej literatúry o vzťahoch svadby a pohrebu, ale to by viedlo ďaleko od témy, preto od toho upustím. Na záver však pripomeniem poveru spájanú s pohrebom, podľa ktorej nepochovávali mŕtveho paralelne s ostatnými hrobmi, ale do kríža, aby pochovávaním odlišným spôsobom zabránili šíreniu epidémie. V priebehu svojich výskumov som sa i ja stretla s takýmto javom v baníckej obci, rýchlo sa prispôsobujúcej občianskej spoločnosti, v Rudnej. V roku 2000 a 2001 sa ešte niekoľko respondentov pamätalo na pochovávanie do kríža (L. Juhász 2002, s. 78.) a pravdepodobne by bolo možné vyhľadať aj ďalšie stopy po tomto jave v odbornej literatúre (porovnaj Liszka 1992, s. 121.). 17. www.kiskegyed.hu/szerelem-es-szex/hazassag/hazasodj-temetoben-105386.html (stiahnuté: 2011. január 22.)
