Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
Aktivistáké pokusy v maďarskej politike... 117 To, že v parlamentných voľbách v roku 1925 a 1929 dala väčšina sudetonemeckých voličov svoj hlas aktivistickým stranám, nebola až taká samozrejmosť, ba čo viac, pri uvedomení si udalostí, ktoré viedli ku vzniku ČSR, to môžeme považovať za prekvapujúce. Nemecké spoločenstvo, disponujúce rozvinutým priemyslom a založené na princípoch občianskej spoločnosti, homogénne obývajúce okrajové oblasti krajín českej koruny, na konci prvej svetovej vojny a v prvých mesiacoch rozpadu monarchie odmietalo predstavu Československa, ktoré by v sebe zahŕňalo aj Nemcami obývané územia, a trvajúc na princípe sebaurčenia vytvorilo štyri provincie (Deutschböhmen, Sudetenland, Böhmerwaldgau, Deutschsüdmähren)7. Tieto si predstavovali ako súčasť Rakúska a v dlhodobých perspektívach ako súčasť jednotného nemeckého národného štátu. To znamenalo, že Nemci síce uznali právo Čechov na vytvorenie svojho národného štátu, ale odmietali jeho vytvorenie na princípe historického práva a s Čechmi chceli vytvoriť priateľské vzťahy nie v rámci československého štátu, ale v rámci medzištátnych vzťahov. Tomuto meravému správaniu, ktoré si v danej situácii neuvedomovalo realitu - podľa českého historika Josefa Ladislava Berana vzdorovitému správaniu vyplývajúcemu z pocitu bezmocnosti8 - možno vďačiť za to, že nemecká politická reprezentácia, ktorú v čase prevratu českí politici dvakrát vyhľadali s ponukou účasti na politickej moci, tieto ponuky odmietla9. A tak sa Prahe - ako to naznačujú aj smutné fakty 4. marca 1919 a 53 obetí toho dňa (z nich 2 českí vojaci, ostatní nemeckí civilní obyvatelia)10 - podarilo len použitím surového násilia zabezpečiť, aby sudetskľ Nemci uznali právomoci československej vlády. Vplyvom násilia a podpísania saint-germainskej zmluvy 10. septembra 1919 bola sudetonemecká politika napokon nútená akceptovať skutočnosť československého štátu, hoci sa voči nemu správala aj naďalej s výhradami. Marcové tragické streľby, ktoré sa v medzivojnovom období uchovávali v pamäti Nemcov ako symboly českého násilia, zohrali dôležitú úlohu pri formovaní sudetonemeckej identity, ale aj v tom, aby sa sudetonemecká politika namiesto odmietania Československa organizovala na stratégiách bližších realite. V tomto duchu sa sudetskí Nemci zúčastnili v lete roku 1919 komunálnych volieb. Definitívnym medzníkom v prijatí štátu bolo podpísanie saint-germainskej zmluvy, veď po jej podpísaní väčšia časť sudetonemeckých politikov, ktorí boli predtým ako súčasť rakúskej delegácie prítomní v Paríži, alebo tí, ktorí v čase obsadzovania územia ušli do Viedne, sa vrátila do Československa - aj vďaka amnestiám prezidenta Masaryka - a začala budovať sudetonemecká strany. 7. Kural, Václav: Konflikt místo spoločenství. Česi a Nëmci v československém státé (1918- 1938). Praha, Ústav mezinárodních vztahú, 1993, s. 15. 8. Beran, Josef Ladislav: Odepfená integrace. Praha, Pulchra, 2009, s. 76. 9. Valenta, Jaroslav: Legenda o „rebelech s nimiž se nevyjednává." Modernídëjiny, 1994, č. 2, s. 211. 10. V deň volieb do rakúskeho parlamentu došlo v početných sídlach obývaných Nemcami k demonštráciám, ktoré československé poriadkové zbory potláčali miestami s prehnanou brutalitou. Dobrým príkladom toho je mestečko Kadaň, kde 26 demonštrujúcich nemeckého pôvodu utrpelo smrteľné zranenie. Porovnaj Harna, Josef - Šebek, Jaroslav: Statní politika vúči nëmecké mensinë v období konsolidace politické moci v Československu v letech 1918- 1920. Praha, Historicky ústav, 2002, s. 10; Beran, c. d., s. 83.
