Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
118 Attila Simon Leitmotívy politiky sudetonemeckých strán formujúcich sa v tomto období boli totožné, veď síce akceptovali skutočnosť československého štátu, ale rázne odmietali štruktúru národného a centralistického štátu. Preto sa program takmer každej nemeckej strany, nevynímajúc pravicovú nacionalistickú a sociálnodemokratickú stranu, zakladal na rôznych obmenách autonómie. Nakoľko v ich politickej praxi bolo odmietnutie československého politického kontextu veľmi silné a bola pre ňu typická pasivita11, vyčkávanie, ich činnosť bola pomerne kontraproduktívna. Odmietnutie spolupráce bolo, samozrejme, rovnako charakteristické aj pre oficiálnu československú politiku, ktorá nemecké zámery - uvedomujúc si ich ako snahy o odtrhnutie a aj v legitímnych nemeckých úsiliach vidiac nebezpečenstvo dezintegrácie republiky - pravidelne odmietala. Česko-slovenská väčšina hľadela na republiku ako na výsledok svojej národnej revolúcie11 12 a získanú moc nemala v záujme podeliť si ani s Nemcami, ani s inými národmi. Na znak toho Ústavu, ktorá ustanovovala štruktúru štátu, prijalo československé revolučné národné zhromaždenie zvolané bez účasti Nemcov, Maďarov a iných národností. V duchu Ústavy, prijatej 29. februára 1920, ktorá bola demokratickou a liberálnou, bol jednoznačne národnostný štát vyhlásený za národný štát fiktívneho československého národa, čím bola tretina obyvateľstva štátu degradovaná na druhoradých, hoci vieme, že Ústava pre štátotvorný národ nezaručovala žiadne konkrétne výhody. Do politického mocenského priestoru vzišlého z Ústavy a výsledkov prvých parlamentných volieb vstúpili nemecké politické strany takmer bez výnimky s požiadavkou práva na sebaurčenie, ale so značnými rozdielmi medzi sebou navzájom. Nacionalistické pravicové strany (DNP, DNSAP), ktorých vedúcou osobnosťou bol voči československému štátu superkritický Rudolf Lodgman, naďalej presadzovali politiku negativizmu a pomerne meravo odmietali spoluprácu s českou politikou. Sociálni demokrati (Deutsche sozialdemokratische Arbeitspartei - DSAP) a občianske strany (Bund der Landwirte - BdL, Deutsche Demokratische Freiheitspartei - DDFP, Deutsche Christlichsoziale Volkspartei - DCV) však boli ochotné kooperovať s československými stranami. Aj ony si zachovali požiadavku práva na sebaurčenie, ale na rozdiel od nacionalistických strán ho začali chápať ako riešenie v rámci Československa. Napätie, ktoré sa v prvých mesiacoch vznikajúceho štátu stupňovalo medzi českou a nemeckou politickou reprezentáciou, sa aj neskôr len veľmi ťažko uvoľňovalo, dokonca aj obdobie po prvých parlamentných voľbách sa vyznačovalo skôr konfliktmi13, čo však môžeme pripísať konto českej politiky, odmietajúcej akékoľvek pokusy menšín o zblíženie. Dobrý príklad možnosti česko-nemeckej spolupráce - asi nie náhodou - preukázal hospodársky sektor, veď zväz nemeckých a českých priemyselníkov uzavrel zmluvu o vzájomnej spolupráci už v roku 1922. Ešte v tom istom roku sudetonemecké strany definitívne vytvorili dva tábory: DCV, BDL a DDFP totiž vystúpili z Nemeckej parlamentnej aliancie vytvorenej nacionalistickými stranami a vytvorili Nemecké spoločenstvo práce (Deutsche parlamentische Arbeitsgemeinschaft - DPAG), ktoré v nasle11. Beran, c. d., s. 105. 12. Kučera, Jaroslav: Koncepce národnľho štátu Cechu a Slovákú a jeho realita v živote první republiky. In Valenta, Jaroslav a kol. (ed.): Československo 1918-1938. Osudy demokracie ve strední Evropè. I. Praha , Historický ústav, 1999, s. 603. 13. V tomto období prebiehalo búranie nemeckých pomníkov, násilné odňatie stavovského divadla a tragické udalosti počas pokusu Karla Habsburského o návrat na trón.
