Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
116 Attila Simon týmto javom sa popri Bélovi Angyalovi3 venoval aj László Szarka4. Stojí za to povšimnúť si, že v práci Angyala dostala politika Szent-lványho prívlastok „reálna“ oproti „aktivistickej“, čím sa autor už výberom pojmov snaží vyňať politiku MNS z kontextu „kompromitujúceho“ označenia za aktivistickú5. V tejto štúdii sa budem zaoberať tými maďarskými aktivistickými pokusmi, ktoré charakterizovali druhú polovicu dvadsiatych rokov. Tieto pokusy viažuce sa k politikom pôvodne opozičným (Szent-lvány, Jenő Lelley, Károly Mohácsy), hlásajúcim politiku krívd, totiž potvrdzujú, že v chápaní pojmu aktivizmus musíme byť opatrnejší, než sme boli doteraz, a poukazujú tiež na to, že aktivizmus bol rovnako štruktúrovaný ako samotná spoločnosť, ktorá ho vytvorila. Na pochopenie maďarského aktivizmu na Slovensku považujem za dôležité aj to, aby sme ho neskúmali izolovane ako maďarský fenomén, ale v kontexte československej politiky ako takej, predovšetkým v porovnaní s politikou sudetských Nemcov. Sudetonemecký aktivizmus Použitie sudetských Nemcov ako porovnávacieho základu sa nám javí z viacerých dôvodov opodstatnené. Sudetskí Nemci totiž ako najpočetnejšia menšina v dobovom Československu predstavovali pre ostatné menšinové spoločenstvá aj mimovoľne akýsi vzor. Na strane druhej menšinová politika Prahy - keďže sa obávala najväčšmi odtrhnutia sudetonemeckého územia - sa upravovala v záujme ich pacifikovania. Po tretie sa aktivizmus ako politická stratégia stal práve v súvislosti so správaním sudetonemeckých strán prijatým a po dlhé roky rozhodujúcim politickým fenoménom. Aktivizmus vo všeobecnosti označuje také správanie, keď sa chce niekto aktívne, činorodo podieľať na určitej práci6. V strednej Európe sa tento pojem ujal práve v súvislosti s česko-nemeckým spolužitím, veď v období dualistickej monarchie boli za aktivistov označovaní tí českí politici, ktorí sa snažili svojím aktívnym zapojením sa do rakúskej politiky presadiť české národné záujmy. Takéto chápanie aktivizmu sa udomácnilo v prvej polovici dvadsiatych rokov, keď sa popri tom, že odmietali akúkoľvek spoluprácu s pražskou vládou a dokonca spochybňovali legitimitu Československa ako štátu, v sudetonemeckej politike začínala presadzovať taká politická stratégia, podľa ktorej možno základné ciele nemeckej menšiny zastupovať iba cestou spolupráce s československými stranami a snahou dostať sa do centra politickej moci. Odvtedy začali označovať za aktivistické tie sudetonemecké strany a politikov, ktorí boli ochotní spolupracovať s československou vládou, prípadne i sami vstúpili do vlády. 3. Angyal Béla: Érdekvédelem és önszerveződés. Fejezetek a csehszlovákiai magyar pártpolitika történetéből 1918-1938. Galánta - Dunaszerdahely, Fórum Kisebbségkutató Intézet, 2002. 4. Szarka László: Integráció és együttműködés a kisebbségpolitikában. Magyar aktivista kísérlet Csehszlovákiában. In Bárdi Nándor - Simon Attila (szerk.): Integrációs stratégiák a magyar kisebbségek történetében. Somorja, Fórum Kisebbségkutató Intézet, 2006. s. 23-39. 5. Na obranu Bélu Angyala treba dodať, že pojem reálnej politiky používal aj Szent-lvány radšej ako pojem aktivizmus. 6. Viď napríklad definíciu Karla Poppera. Karl R. Popper: Das Elend des Historizismus (Die Einheit der Gesellschaftswissenschaften, Band 3), Tübingen, Mohr, 4. Aufl. Aufl. 1974 (unveränderter Nachdr. der 3., verb. Aufl.),, Seite 7. 1974 (unveränderter Nachdr. Der 3., Ige. Aufl.) s. 7.
