Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
92 Attila Simon venského národného štátu na štát mnohonárodný. Výrazne sa zmenil aj spôsob narábania so štatútom - kým v prvých týždňoch po anšluse vedúci československí politickí činitelia, najmä prezident Beneš, v súlade s dovtedajšou politikou Prahy neustále zdôrazňovali výlučne vnútropolitický charakter riešenia národnostnej otázky, počas prípravných prác nadobudol problém štatútu medzinárodný rozmer, o ktorom československá vláda viackrát konzultovala s Londýnom aj s Parížom. Ak chceme porozumieť rokovaniam o štatúte, nemôžeme nebrať do úvahy to, že návrh mal za cieľ riešiť problém sudetských Nemcov; otázka ostatných menšín, aj maďarskej, zostala len vedľajšou záležitosťou. Úspech alebo fiasko štatútu preto záviselo od dohody s hlavnou politickou stranou nemeckej menšiny, s SdP. Lenže SdP si v skutočnosti neželala úspech rokovaní. V súlade s Hitlerovými plánmi rokovania o štatúte boli pre SdP iba prostriedkom pre generovanie takého dlhodobého česko-nemeckého napätia, ktoré by vytvorilo pre Nemecko možnosť aj európskou verejnosťou akceptovateľného zásahu, a tým zničenia Československa. V tejto súvislosti je akceptovateľné neskoršie hodnotenie Milana Hodžu, podľa ktorého „československé rokovanie s nemeckou menšinou, ktoré sa viedlo od marca do septembra 1938, bolo bojom nerovnakých síl za nerovnaké ciele. Československej vláde išlo o riešenia, konsolidáciu a mier; nemeckej menšine, najmä po anšluse, o deštrukciu."10 Preto je odôvodnené v konečnom dôsledku pripisovať vinu za stroskotanie rokovaní nemeckej strane, aj keď vieme, že úsilie československého vedenia nebolo celkom úprimné, ani dobrovoľné, keďže väčšinu ústupkov v štatúte ponúklo len pod vplyvom okolností, resp. pod nátlakom svojich západných spojencov. V prvej fáze boli práce na návrhu národnostného štatútu dosť utajené. Aj keď Hodža konzultoval s vedením SdP už 1. apríla, a 8. apríla oboznámil so svojou predstavou aj vládu, o týchto stretnutiach neprenikli dôležitejšie informácie. Dalo sa už ale tušiť, že ministerský predseda bude musieť bojovať na dvoch frontoch: na jednej strane so sudetskými Nemcami (lídri SdP už po aprílovom stretnutí naznačili, že pre nich je Hodžova ponuka nedostačujúca), na strane druhej s väčšou časťou českej verejnosti a s tými českými politickými silami, ktoré nesúhlasili s politikou ústupkov voči národnostiam, a ktoré sa snažili čím viac obmedziť manévrovací priestor ministerského predsedu počas rokovaní.11 Ak Hodža a jeho podporovatelia v tomto čase ešte dúfali, že za cenu malých ústupkov a zapojenia SdP do práce vlády dokážu celú situáciu udržať pod kontrolou a vytvoriť dlhodobejšie status quo, veľmi rýchlo sa museli sklamať: vo svetle karlovarského kongresu SdP sa všetky ich plány ukázali byť iluzórnymi. Požiadavku nemeckej územnej autonómie a slobodného šírenia nacistického svetonázoru považovali za prehnanú aj kompromisom najviac otvorení československí politici. Hodžovu pozíciu skomplikovali aj postoje českej verejnosti, ktorá po zverejnení karlovarských bodov ešte viac odmietala akékoľvek ústupky voči Nemcom. Naopak, britská a francúzska vláda stále viac nabádali Prahu na prijatie meritórnych ústupkov. Toto stanovisko sa odzrkadľovalo aj v demarši, ktorý zástupcovia spomenutých vlád odovzdali v Prahe 7. mája, pričom Veľká Británia pod meritórnymi ústupkami rozumela minimálne poskytnutie autonómie. Britská vláda, naklonená ústupkom voči nacistickému Nemecku, v skutočnosti už aj autonómiu považovala za prechodný stav; domnievala sa, že životaschopným riešením bude odstúpenie časti územia obývaného Nemcami Nemecku. Popri iných prameňoch to naznačuje aj rokovanie ministra zahraničných vecí lorda Halifaxa s Jánom Masarykom,
