Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

Národnostný štatút z roku 1938 a maďarská menšina 93

československým vyslancom v Londýne, počas ktorého britský politik tlmočil názor - ktorý odznel už na anglicko-francúzskych konzultáciách v Londýne -, podľa ktorého Veľká Británia ani v prípade vojnového víťazstva nedokáže Československu garantovať udržanie súčasných hraníc.12

Pražská vláda ale naďalej nebola ochotná prekročiť určité hranice. Ponúkala síce ešte väčšie ústupky, no miesto karlovarského programu SdP považovala za východiskový bod vlastné návrhy, pričom nebola ochotná rokovať o územnej autonómii, o kolektívnych právach menšín a o zmene orientácie československej zahraničnej politiky. Čiže v polovici mája československú koncepciu stále charakterizovalo lipnutie na národnoštátnom modeli.13 Neschopnosť dohody ale nepadá v prvom rade na vrub Prahy; SdP už 18. mája (teda deň pred schválením prvej verzie návrhu štatútu československou vládou)14 prijala utajené strategické rozhodnutie o odmietnutí štatútu bez ohľadu na jeho obsah, pretože už nie je v záujme nemeckej komunity podporovať akékoľvek riešenie v rámci Československa.15

Napriek všetkým ťažkostiam ministerský predseda prisľúbil pripraviť definitívny text návrhu a predložiť ho do parlamentu do konca mája, čo sa však stalo ireálnym v dôsledku čiastočnej mobilizácie 21. mája. Iniciatívy sa tak znovu ujala SdP, ktorá ešte pred tretím kolom obecných volieb, 8. júna predložila vláde štrnásťbodové memorandum. Tento návrh predpokladal uznanie kolektívnych práv etník žijúcich v Československu a etnické vymedzenie nimi obývaných území.

Sudetonemecký návrh vychádzal z karlovarského, pre Prahu naďalej neprijateľného programu, a podľa českej odbornej literatúry by v konečnom dôsledku viedol k znefunkčneniu štátu,16 no vláda pod medzinárodným nátlakom prihliadla na jeho body pri vypracovaní svojho „druhého návrhu“. Tento návrh, ktorý bol hotový v polovici júna, 30. júna prerokovala vláda na rozšírenom zasadnutí za prítomnosti predsedov koaličných strán a po dopracovaní ho schválila. Takto pripravený návrh štatútu17 síce neprekročil väčšinu obmedzení stanovených koaličnými stranami (teda nepredpokladal zmenu zahraničnej politiky a nepodporoval ani prijatie zásady územnej autonómie), napriek tomu išiel ďaleko za hranice pôvodných československých predstáv. Ako na to poukázal Zdenék Kárnik, národnostnú otázku chceli riešiť rozšírením demokratického charakteru štátu v dvoch smeroch - v smere posilnenia samosprávnych kompetencií a v smere rozšírenia práv národností.18

Miesto Nemcami požadovanej územnej autonómie chcel návrh riešiť samosprávu menšín19 pomocou mechanizmov prevzatých z čias Monarchie, ustanovením národnostných kúrií v rámci krajinských a okresných samospráv. Celé územie štátu by bolo naďalej rozdelené na štyri krajiny (zeme), na Českú, Moravskosliezsku, Slovenskú a Karpatoruskú.20 Na čele týchto kompetenčné posilnených územnosprávnych celkov by stáli 60 až 120-členné krajinské snemy (podľa počtu obyvateľov) ako najvyššie samosprávne orgány. Uplatnenie princípu samosprávy menšín by chceli zabezpečiť tak, že poslanci zvolení do snemov by sa zoskupovali do národnostných kúrií na základe národnostnej príslušnosti, a tieto kúrie by mali spolurozhodovacie právo vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa príslušnej menšiny.21 Druhým dôležitým pilierom decentralizovanej správy sa mali stať okresné samosprávne orgány, ktoré by sa, na rozdiel od predošlej praxe, prísne odčlenili od štátnej správy, a fungovali by na podobnom princípe, ako krajinské samosprávne orgány.

Návrh štatútu stanovil aj úplnú rovnoprávnosť všetkých národov žijúcich v Československu a zakazoval všetky formy odnárodňovania. Samostatné paragrafy sa