Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

Národnostný štatút z roku 1938 a maďarská menšina 91

Mračná nad Československom sa začali sťahovať na jar roku 1938. Anšlus, teda anexia Rakúska Nemeckom už jednoznačne naznačoval, že Hitler neúprosne sleduje svoje expanzionistické ciele. Nebolo žiadnych pochýb o tom, že ďalšou jeho obeťou bude Československo. Nemecké plány na rozdrobenie Československa neboli novinkou, no na konci roku 1937 boli doplnené o nový prvok. Vtedy totiž Konrad Henlein, vtedajší vodca SdP v liste adresovanom ríšskemu kancelárovi ponúkol, že činnosť svojej strany postaví do služieb nacistickej politiky. Zrejme vtedy si aj Hitler uvedomil, že sudetonemecký problém je využiteľný na rozbitie susedného Československa.6 Od tejto chvíle začala SdP ako poslušný prisluhovač Hitlera zneužívať legitímne požiadavky sudetonemeckého obyvateľstva.

Anšlus mal určujúci vplyv aj na československú vnútornú politiku. Nepriamy vplyv zväčšeného nemeckého „životného priestoru“ bol takmer okamžite citeľný v Československu. Konrad Henlein sa už deň po anšluse obrátil výzvou na všetkých Nemcov žijúcich v Československu, v ktorej vyzýval na okamžité politické zjednotenie „nemeckej národnej skupiny" (Volksgruppe), a ostatným nemeckým stranám odkázal, že nemajú právo na existenciu.7 Adresáti odkaz pochopili, a v nasledujúcich týždňoch sa všetky, ešte aj aktivistické strany (okrem sociálnych demokratov) splynuli s SdP. Súčasne sa skokovito zvýšilo národné povedomie Nemcov v Československu, a stále otvorenejšie začali hovoriť o druhom anšluse, čím rozumeli pripojenie sudetonemeckých oblastí k Nemecku. Ich netrpezlivosť bola vtom čase ešte nepríjemná pre Hitlera, ktorý by - aj keď nevylučoval ani riešenie pomocou zbraní - rád riešil aj tento problém konsenzom veľmocí a bez vojny. Dobre túto situáciu chápal aj chargé d'affaires maďarského zastupiteľského úradu, János Vörnle, ktorý v apríli napísal nasledovné: „Pre nikoho nie je tajomstvom, že sudetskí Nemci sú odhodlaní pripojiť sa k Nemecku: otázny je už len termín, a v tomto ohľade sú požiadavky Hitlera a tunajších Nemcov ťažko zosúladiteľné. Kým sa totiž Führer chce za každú cenu vyhnúť vojne a chce aj tento problém vyriešiť po vzore Rakúska, netrpezlivosť sudetských Nemcov sa dostala do bodu varu, a najväčšou starosťou ich vodcov, prisluhujúcich Berlínu, je práve utíšenie davov, vyzývanie k trpezlivosti a na čakanie. "8

Samozrejme, Praha tiež musela reagovať na dôsledky anšlusu, lebo české krajiny sa dostali do faktického obkľúčenia Nemecka, a československí politici museli vedieť, že ďalšou obetou nemeckej expanzie môže byt práve Československo. Keďže Hodža spoznal, že práve sudetonemecká otázka môže Hitlerovi poslúžiť ako zámienka pre zásah, chcel túto hrozbu eliminovať pacifikáciou sudetonemeckého hnutia. Prostriedkom k tomu mal byť národnostný štatút. Predsavzatie vytvoriť ho bolo oznámené 28. marca.

Prvé štádium tvorby štatútu (apríl - júl 1938)

Od oznámenia ministerského predsedu o úmysle vytvoriť národnostný štatút na konci marca po prerušenie rokovaní o usporiadaní situácie menšín v polovici septembra uplynulo asi päť aj pol mesiaca. Za tento čas obsah pojmu „štatút“ prešiel zásadnou zmenou. Hodža totiž pôvodne myslel iba na akúsi reštrukturalizáciu a na mierne vylepšenú rekodifikáciu existujúcich zákonov a iných právnych noriem týkajúcich sa právneho postavenia menšín,9 no pod vplyvom udalostí dospel k myšlienke položenia zásadne nových základov československej národnostnej politiky, prestavby českoslo