Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
90 Attila Simon dárskej krízy sa do zvlášť nepriaznivej situácie dostali národnosťami obývané územia pozdĺž hraníc, a sociálne problémy ďalej oslabovali aj tak krehkú lojalitu tu žijúceho obyvateľstva voči republike. Paralelne s tým sa začali na medzinárodnej scéne pohyby, v dôsledku ktorých sa dovtedy dominantné sily, zainteresované na udržiavaní versaillského systému, dostali do defenzívy pod tlakom štátov usilujúcich sa o zmenu existujúceho poriadku2 - predovšetkým nacistického Nemecka. Hitlerovská demagógia a ekonomické posilnenie sa Nemecka v nemalej miere ovplyvnilo sudetonemecké obyvateľstvo stále sa hrbiace pod ťarchou hospodárskej krízy. Nemecký volič sa odvrátil od aktivistov, a vo voľbách v roku 1935 už získala najviac hlasov Sudetonemecká strana (SdP),3 ktorá nastúpila na miesto skôr zakázaných dvoch najextrémistickejších nemeckých politických strán. Aj keď je pravdou, že v tom čase SdP ešte stále malo bližšie k predstavám Othmara Spanna o stavovskom štáte,4 ako k ideám národného socializmu, jej hodnotový poriadok v každom prípade protirečil usporiadaniu republiky, čo muselo byť výstražným znamením pre Prahu. Ďalším ponaučením z volieb v roku 1935 bolo stuhnutie frontových línií medzi stranami a sprostredkovane aj medzi jednotlivými tábormi rozdelenej československej spoločnosti. Výsledky volieb totiž s definitívnou platnosťou potvrdili rozdelenie spoločnosti, kde sa na jednej strane ocitli podporovatelia centralistického a čechoslovakistického modelu štátu, na druhej sily zainteresované na odbúravaní tohto modelu. A sily už boli pomerne vyrovnané. Na zmenu atmosféry v medzinárodnej politike, na zomknutie sa menšinových komunít a zväčšenie sa revizionistickej hrozby musela reagovať aj pražská vláda, musela uskutočniť kroky na garantovanie bezpečnosti krajiny. Milan Hodža, zastávajúci funkciu ministerského predsedu od roku 1935 - jediný premiér prvej republiky slovenského pôvodu - viac ako iní česko-slovenskí politici tohto obdobia pociťoval, že stabilitu republiky možno zabezpečiť iba vykonaním komplexných opatrení. V duchu tohto svojho presvedčenia chcel naraz dosiahnuť zblíženie sa štátov dunajského regiónu, posilniť vojenskú obranu štátu a vyriešiť národnostné problémy Československa. Preto sa od roku 1936 zosilnili vládne snahy o uspokojivé riešenie slovenskej otázky a o pacifikovanie sudetonemeckého problému, pričom Hodža, prispôsobujúc sa očakávaniam českej politiky, musel klásť dôraz najmä na tento posledný problém. V oblasti vyrovnania sa s menšinami, resp. pri riešení ústrednej otázky tohto procesu - zmierenia sa s Nemcami však ani Hodža nebol schopný prelomiť dovtedajšie národnoštátne obmedzenia, a nesnažil sa o dosiahnutie modus vivendi s opozičnými stranami, podporovanými väčšinou národnostných spoločenstiev (aj keď je, pravdupovediac, otázne, či by v SdP našiel partnera pre tento cieľ), ale pokúšal sa o dohodu s aktivistickými silami. Takýto prístup, napriek istým chvíľkovým prednostiam a úspechom nemohol priniesť, ani nepriniesol dlhodobé riešenie. Vláda 18. februára 1937 prijala vyhlásenie o riešení národnostnej otázky, v ktorom si osvojila požiadavky nemeckých neoaktivistov a prisľúbila sanáciu krízou postihnutých nemeckých oblastí, prijatie nemeckých zamestnancov do štátnej správy, veľkorysejšiu jazykovú politiku, prešetrenie krívd,5 na oplátku sa aktivisti vzdali požiadavky na akúkoľvek formu autonómie. No najväčšou chybou vládneho vyhlásenia bolo predsa len to, že jeho praktické výsledky sa dostavovali len pomaly, pričom sa štátna správa - ktorú sa opatrenia existenčne dotýkali - snažila ho sabotovať. Plán sa ale skončil fiaskom pre inú príčinu - než stačili jeho výsledky dozrieť, Československo sa už dostalo na pokraj rozpadu.
