Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
84 Tibor Kőmíves dali svedectvo o našej povinnej vďačnosti. Taká bola totiž voči tebe výnimočná naša láska, že sme si mysleli, že len v Tebe je všetka danosť, kým náš materinský jazyk a jazyk našej domoviny je v úradných rokovaniach a v riešení vecí nie len zbytočný, ale menej použiteľný a prispôsobivý. Konečne sa preberme z letargie, pôsobivý a doteraz jediný panujúci latinský jazyk. Aj naďalej uznávame tvoju výnimočnosť, ale spolu s tým stále viac pociťujeme sladkosť, užitočnosť, hodnotu nášho národného materinského jazyka a teraz jemu sa oddajúc voláme: Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu čo je Božie! Zbohom a ešte raz zbohom!”23 Tento, aj z hľadiska dejín vzdelanosti a mentality povšimnutiahodný text dojímavo vyjadruje zviazanosť mešťanov so starým latinským jazykom. Ako vysvitá aj z textu podnotára, rada a občania si dovtedy nemysleli, že by vedeli latinčinu nahradiť maďarčinou. Dokonca to považovali za celkom zbytočné, aj keď prípady používania maďarčiny sa vyskytovali v písomnostiach maďarských miest už v ranom novoveku: zápisnice zo zasadnutí mestskej rady, najmä v poľnohospodárskych mestečkách, boli často písané v maďarčine, podobne ako aj inštrukcie vydávané mestskou radou. Napr. v Miškovci mestskú knihu písali po maďarsky už od jej založenia v roku 1569, kým mešťania v Debrecíne viedli písomnosti v 16. storočí ešte po latinsky (Tóth 1990, s. 55). Dlhšie prežívanie latinčiny v Košiciach možno vysvetliť tým, že prevažujúce nemecké meštianstvo nepredpokladalo, že „len” pred zopár desaťročiami zreformovaný, modernizovaný maďarský jazyk obstojí v takej vážnej úlohe, akú si vyžaduje úradná spisba. Medzi predstaviteľmi vlády Habsburgovcov sa iba v čase bachovského neoabsolutizmu vyskytovali názory, že len nemčina a taliančina sú súce na to, aby boli nástrojom civilizovaného a vzdelaného obyvateľstva (Deák 2000, s. 191 -192). V skoršom období niet náznaku takejto jazykovej politiky, jazykové diferencie existovali oddávna, jazykové zápasy sa v Košiciach neobjavili.24 V správe mnohojazyčného mesta používali v novoveku taký „mŕtvy” jazyk, ktorý sa v tom čase zdal byť najprirodzenejšou voľbou, bol najvhodnejší na úradné účely. Okrem toho, v očiach mešťanov mal aj tradíciu, keďže v 16. - 17. storočí mestské knihy viedli po latinsky, a aj regesty sa vyhotúvali v tomto jazyku. Boli však rozdiely medzi tzv. veľkými mestskými knihami a malými mestskými knihami. Malé mestské knihy (Kleines Stadtbuch), ktoré sa od 16. storočia nazývali „maculatorium“, viedli po nemecky (Halaga 1957, s. 63). Avšak v ranom novoveku nájdeme v nich aj veľa po maďarsky písaných poznámok. V 17. storočí maďarské poznámky prevažovali vo veľkých aj v malých mestských knihách. Vedenie mestských kníh a protokolov sa zmenilo na výlučne maďarské až po roku 1841. V reformnom období mesto korešpondovalo s habsburskou vládou a kanceláriou po latinsky. Aj úradná korešpondencia s palatínom Jozefom bola v latinčine.25 Mestskí hodnostári si dopisovali s mestom v rôznych jazykoch, čo záviselo od ich jazykových znalostí. Mestský zememerač v roku 1831 písal po nemecky,26 mestský kapitán (aj keď nie je jasné, či písal listy vlastnoručne)27 a predstavitelia cirkvi písali po latinsky. Naproti tomu aristokracia (aj vyššia šľachta) korešpondovala s mestskou radou po maďarsky,28 niekedy po nemecky.29 Tým mestám (napr. Debrecín, Jáger), ktoré už v tom čase písali Košiciam po maďarsky, Košice po maďarsky aj odpovedali. Listy písané v latinčine po latinsky aj registrujú. Sú však aj prípady, keď na maďarsky písaný list odpovedajú po latinsky.30 Často sa stávalo, že v rámci jedného spisu písali aj viacerými jazykmi. Tu sa dostával do popredia „slovenský” jazyk. Takýto text bol najčastejšie písaný vo východo
