Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
Rozlúčka s latinčinou 85 slovenskom nárečí s českými interferenciami (Kiss 2005, s. 26). Vidno to napríklad v písomnostiach, v ktorých huštácki mešťania vlastnoručne vystavili nájomné a kúpno-predajné zmluvy; takto sa objavujú „slovensky” písané listy priložené k latinsky písaným žiadostiam.31 Aj ďalší prípad krásne ilustruje, obyvatelia koľkých národností, jazykov mohli byť dotknutí v rámci jednej veci: v roku 1835 v jednom pohrebnom spise kostolník píše po latinsky, zvonár po maďarsky. Predstavená košických uršulínok, ktoré pohreb finančne podporili, píše potvrdenie o tomto po nemecky; hrobárom, ktorí boli negramotní, je účet za ich prácu vystavený v latinčine.32 Od roku 1841 sa teda jazyk korešpondencie a spisov začal meniť. Zmena však nebola okamžitá. Ako jazyk testamentov sa v niektorých prípadoch udržovala latinčina. Zaprotokolovanie, akže bol list písaný po latinsky, bolo dvojjazyčné.33 Kapitán mesta v roku 1841 písal svoju správu mestskej rade už po maďarsky (nie po nemecky), a keďže je list v maďarčine, bol aj regest vyhotovený po maďarsky.34 Ku kráľovskej vrchnosti sa v zmysle zákona bolo treba obracať v maďarčine. Napríklad hlavnému poverencovi mesto podalo správu o príjmoch vojenskej pokladnice v maďarčine.35 Zápisnice z hospodárskych rokovaní v ranom novoveku sú písané v latinčine a v nemčine (Halaga 1957, s. 100 - 107); v skúmanom období - až do Bachovského obdobia - aj tieto sú vedené v maďarčine. Predstavitelia jednotlivých zamestnaní, v závislosti od druhu vykonávaného remesla, samozrejme svoje obchodné knihy, obchodné a daňové záznamy viedli vo svojom materinskom jazyku. Takže v rokoch 1830 - 1850 boli najčastejšie písané po nemecky.36 Mnohojazyčnosť v riadení mestských záležitostí predstavovala vážny problém, čo je zrejmé aj z citovaného latinského rozlúčkového listu. Mestskí pisári, notári, úradníci a rôzni hodnostári mesta museli oddávna ovládať koncipovanie písomností v latinčine. V niektorých hodnostiach mohli písať spisy výlučne v tomto jazyku. V spisoch niektorých predstaviteľov mestského úradu však niekedy nenájdeme, ba vo viacerých prípadoch vôbec nenájdeme latinské texty. Takýto bol napríklad úrad mestského kapitána. Medzi rokmi 1831 a 1841 Sándor Haske, ktorý v uvedenom období túto funkciu vykonával, korešpondoval s mestom v nemčine. V roku 1841 prešiel z nemčiny priamo na maďarčinu.37 Pravdou je, že jeho podpis nie je vlastnoručný, čiže listy za neho pravdepodobne písal pisár, ale aj on sa prispôsobil zmene jazyka a po roku 1841 hlásenia písal v maďarčine. Po zavedení maďarského úradného jazyka sa udomácnila jednojazyčnosť, ktorá určite zjednodušila vybavovanie spisov v košických úradoch. Avšak mešťanom bol starý latinský úzus predsa len bližší a prirodzenejší, ako to vyplýva z textu rozlúčkového listu. Preto nemôžeme bez výhrad súhlasiť so zovšeobecňujúcim konštatovaním z konca 19. storočia, podľa ktorého úradníci „úplne ochotne a bez ťažkostí opustili latinský úradný jazyk” (Sziklay - Borovszky 1896, s. 94). Nelúčili sa totiž len s latinčinou, ale zároveň aj s niekdajším „rajským stavom” - úradovanie a celé písomníctvo v maďarčine predstavovalo pre viacerých nemeckých mešťanov väčšie ťažkosti, ako keby boli pokračovali v zabehnutej praxi komunikácie po latinsky. Poznámky 1 Bezprostrednou príčinou Zayovho vystúpenia bol literárny almanach Jitrenka, ktorý vydali študenti levočského evanjelického lýcea v r. 1840.
