Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
Rozlúčka s latinčinou 83 Od čias osvietenstva boli vydané viaceré nariadenia ohľadne používania jazyka. Takéto bolo napríklad nariadenie Jozefa II. z roku 1784, ktoré vyvolalo veľký ohlas. Cisár nariadil, aby sa v štátnej správe namiesto latinčiny používala nemčina, a zároveň aby sa znalosť nemčiny stala podmienkou na získanie zamestnania v úradoch. V mestách nevítali toto nariadenie s nadšením, najmä v tých oblastiach, kde malo prevahu maďarské obyvateľstvo. V slobodných kráľovských mestách s prevahou nemeckého obyvateľstva nariadenie o zmene jazyka nespôsobovalo problém. Po stiahnutí niektorých zákonov Jozefa II. jeho brat Leopold pripravil nariadenie o vyučovaní maďarčiny a zasadil sa aj za to, aby pozície v úradoch mohli dostať len tí, ktorí hovoria po maďarsky.17 František I. vo svojom dekréte z roku 1805 povolil podávanie podaní adresovaných kráľovi a dvornej kancelárii dvojjazyčne (latinsky a maďarsky).18 Tieto opatrenia sa spolu s možnosťou používania maďarského jazyka pri nižších súdoch uzákonili v roku 1830.19 V zákonných článkoch z reformného obdobia sa nachádza článok z roku 1836, ktorým sa povoľuje používanie maďarčiny pred Kráľovskou súdnou tabulou a pred Kráľovskou dvornou súdnou stolicou.20 Zákonný článok 1840:6 nariaďuje územnej samospráve, aby podania najvyššej vrchnosti zostavovala jedine v maďarskom jazyku, a opačne, aby miestodržiteľská rada taktiež oslovovala všetky samosprávne orgány v krajine v maďarčine. Zákon vo štvrtom a v piatom paragrafe predpisuje, aby aj cirkevná vrchnosť so svetskou vrchnosťou korešpondovala v maďarčine, resp. aby dvorská komora na listy napísané po maďarsky odpovedala v maďarčine.21 Slovenská historiografia za negatívne dopady tohto zákona považuje, že v nasledujúcich troch rokoch sa aj cirkevné matriky začali písať po maďarsky (Franková 1999, s. 35). Zákon neurčoval expressis verbis, v akom jazyku majú úrady územnej správy evidovať došlé spisy, no v Košiciach od roku 1841 každý spis zo zasadnutia rady regestovali v maďarčine. Ako vnímali predstavitelia mesta túto zmenu úradného jazyka, pochopíme z listu na rozlúčku v poslednom zväzku zápisníc zo zasadnutia mestskej rady z roku 1840.22 Jeho text znie: Vale, et requiesce paulum peramata lingua latina, incinerabilis manebis tui ad seram posteritatem memoria, laudem et glóriám tuam publica semper testabuntur protocolla archivaque tuis repleta documentis. - Non possumus igitur sed neque volumus tibi derogare dum nationalem maternam amodo amplectimur, tempus adest, ut erga hane debitam gratitudinem testemur, tantis enim fuit noster unice erga te amor, ut tibi solum omnes dotes inesse, maternam linguam pátriám verő in officiosis pertractationibus non tantum superfluam, sed vix usuabilem et applicabilem crediderimus. Evigilamus tandem ex lethargo, et dum eminentiam tuam, o potens ac praedominans adusque lingua latina! de praesenti quoque recognoscimus, una tarnen dulcedinemque utilitatem, ac valorem maternae linguae nationalis intimius persentientes et nunc huic litantes exclamamus: Reddite, quae sunt Caesaris, Caesari, et quae sunt Dei, Deo! Vale, iterum Vale. Preklad latinského textu: „Zbohom a trošku si odpočiň tak verne milovaný latinský jazyk, nezmazateľne zostaneš v mysliach budúcich generácií. 0 tvojom slávnom mene a na tvoju chválu vždy budú svedčiť zápisnice rady a spismi naplnené archívy. Preto nechceme a ani nie sme schopní ti škodiť, kým s láskou objímeme národný jazyk. Je tu čas, aby sme
