Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
82 Tibor Kőmíves 0 týchto úkonoch sa napísali hlásenia v latinčine, takže často len z priezvisk účastníkov konania môžeme usudzovať na ich materinský jazyk. Košičania, ktorí boli príslušníkmi rôznych národností, účty, zmluvy o prenájme, o daní do zálohy koncipovali, samozrejme, vo svojom materinskom jazyku (akže boli gramotní). Tieto pôvodné dokumenty boli neraz pripojené k mestskému spisu, takže z nich sa už dá poznať, či materinský jazyk občana, ktorého sa vec týkala, bola nemčina, maďarčina alebo slovenčina. V roku 1829 napríklad istý György Takács dal do zálohy vinohrad za 300 rýnskych forintov. Latinskú listinu považoval za dôležité prepísať vlastnou rukou do maďarčiny.11 Takže aj ten, kto nevedel po latinsky, si mohol v maďarčine prečítať a teda si byť istý, že príslušný, presne označený vinohrad dáva do zálohu za sumu vyjadrenú číslom i slovom. Obyvatelia Huštáku často používali slovenčinu, ako to vyplýva aj z rôznych listín, ktoré boli tu spísané. Avšak zápisnice z volieb vedenia mestskej časti, ktoré sa zachovali iba od roku 1843, boli písané po maďarsky.12 Úradné používanie slovenčiny13 okolo roku 1830 nebolo veľmi časté, hoci o Košiciach môžeme povedať, že bolo mestom viacerých národností a vierovyznaní. Korešpondencia s mestom bola po slovensky písaná len výnimočne. V staršom období ani huštácke spisy neprezrádzajú, že túto časť mesta obývalo početné slovenské obyvateľstvo. Spomedzi zachovaných listín o prítomnosti slovenského obyvateľstva v 16. - 17. storočí svedčia len zápisy výpovedí svedkov na súde (Halaga 1957, s. 27). Podobná situácia bola aj v Bratislave, ktorá tiež bola už od stredoveku mnohonárodnostným mestom. Avšak register listín a listov z rokov 1564 - 1859, uložených v Archíve mesta Bratislavy, neobsahuje ani jeden dokument písaný po slovensky (Skladná 2005, s. 237). V Košiciach sa však tu i tam nájdu okolo roku 1830 listiny v slovenčine, ktoré mestu podávali občania; takýto je napríklad list Michaela Vasinszkeho, adresovaný mestskej rade, v ktorom píše vo veci domu svojej matky z Mogilan14 pri Krakove.15 Takéto listy sú však zriedkavé, a už vôbec nie sú medzi nimi hlásenia, spisy či listy z pera mestských úradníkov. Podobná bola situácia aj v Miškovci, ktorý síce nebol slobodným kráľovským mestom, a v ktorom sa silná prevaha maďarského obyvateľstva zachovala aj v novoveku, ale etnické zmeny a „asimilácia v priebehu života dvoch generácií” bolo charakteristickým javom už od polovice, resp. v druhej polovici 19. storočia, kým v 18. storočí miškovecké obyvateľstvo sa vyznačovalo „väčšmi spolužitím viacerých jazykov ako aj spleťou jazykov” (Faragó 2000, s. 233). Pre Miškovec ako komorské poľnohospodárske mesto, a ešte viac pre okolité remeselnícke obce bolo charakteristické dosídľovanie Slovákov. Tí, čo prichádzali zo Spiša, boli pravdepodobne dvojjazyční (slovenčina a nemčina), čím sa odlišovali od domácich. V Miškovci v 18. storočí vznikla aj ulica s názvom Tizenháromváros („Ulica trinástich miest”), čo poukazuje na segregáciu prisťahovalcov z Horného Uhorska (Slováci, Nemci, Poliaci).16 Pôvodne maďarsky hovoriace obyvateľstvo sa vďaka početnému dosídlenému obyvateľstvu čoskoro stáva z hľadiska pracovných a iných vzťahov viacjazyčným, udržuje si však svoju maďarskú identitu. „Lepšia či horšia znalosť dvoch-troch kultúr, systému zvykov a jazykov evidentne oslabuje pôvodnú identitu a vytvára predpoklady pre možnú zmenu identity.” (Faragó 2000, s. 237). „Pomaďarčovanie“ tých, čo prichádzali do Miškovca ako cudzí, sa začalo už začiatkom 19. storočia, kým v Košiciach a v Bratislave sa takýto proces u nemaďarského obyvateľstva začal až po jazykových nariadeniach zo 40-tych rokov 19. storočia.
