Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
Rozlúčka s latinčinou 81 menali 10 300 obyvateľov, potom v roku 1839 narástol počet na 11 000, v roku 1844 to bolo už takmer 13 000, nakoniec pri poslednom sčítaní v roku 1847 počet obyvateľov mesta bol viac ako 14 000 (pozri Czoch 2008, s. 44; Kiss 2005, s. 21). Správne územie mesta pozostávalo zo štyroch častí: vnútorné mesto a k nemu patriace nové mesto; dolný, horný a stredný Hušták (predmestie). Všeobecná tendencia daného obdobia bola, že kým počet obyvateľov vnútorného mesta narastal len veľmi nepatrne, obyvateľstvo Huštáku v dôsledku dosídľovania rástlo veľmi výrazne (Wiedermannová 1984, s. 149 - 150). Kým v Košiciach sa z Huštáku zachovali listiny ako samostatný archívny fond len z roku 1843, v Prešove viedli mestskú knihu horného Huštáku v rokoch 1665 - 1828. Zápisnice prešovského Huštáku sú spoľahlivým prameňom, podľa ktorého sa dá sledovať nárast obyvateľstva predmestia, zamestnanie obyvateľstva, voľba mestského predstavensta, ba od roku 1750 obsahuje mestská kniha aj hospodársko-finančné záznamy. Na prešovskom hornom Huštáku žili majetnejší ľudia ako na dolnom Huštáku5. V hornom žilo viac ľudí so samostatným domom a s vlastnou pôdou. Zachované mestské knihy, keďže sa často menili ich zapisovatelia, sú písané vo viacerých slovenských nárečiach, resp. jazykových varietach, aj vo viacerých pravopisných normách (Wiedermannová 1984, s. 150 - 151). V administrácii košického Huštáku už od skorého novoveku zastupovali vedenie mesta dozorcovia - huštácki richtári. Richtárov volila mestská rada, najčastejšie pochádzali spomedzi obyvateľov Huštáku. Košickí huštácki richtári boli zväčša Slováci, často aj negramotní.6 Hušták bol územne aj administratívne súčasťou mestskej administratívy, väčšinu obyvateľov týchto predmestí tvorili Slováci, takže v poslednej štvrtine 18. storočia sa slovenčina objavuje v písomnostiach mestskej rady, obyčajne ako jazyk príloh k úradným spisom. Listiny určené vedeniu mesta však až do roku 1841 boli naďalej písané po latinsky. Zmena úradného jazyka, jeho zjednotenie v reformnom období bolo považované za dôležité pre jazykové rozdiely v krajine. Z rovnakého dôvodu sa po stáročia používala latinčina. Tú sa usilovali nahradiť maďarčinou, ktorá mala tak isto slúžiť ako spoločný jazyk. Jazykom košickej mestskej administratívy bola však ešte v prvej polovici 19. storočia z veľkej časti latinčina. Zápisnice zasadnutí mestskej rady sa písali po latinsky do roku 1841. Aj maďarsky písané úradné listy regestovali po latinsky. Krátky obsah spisu pridali na obal spisu, čo uľahčovalo registráciu aj ďalšie narábanie so spismi. Vyskytlo sa však už aj predtým, že mestské úrady medzi sebou korešpondovali po maďarsky. Volená obec v roku 1839 v súvislosti s voľbami zástupcu do krajinského snemu odporúčala mestskej rade, aby kvôli lepšej spolupráci a dosiahnutiu spoločných záujmov, vyslala do krajinského snemu poslancov so spoločnými inštrukciami spolu s ostatnými slobodnými kráľovskými mestami.7 Znalosť latinčiny okrem toho, že bola znakom stavovského statusu, po stáročia bola aj vstupenkou do štátnej správy a do politiky (Pál 2005, s. 4). V Košiciach mešťanom, ktorí nevedeli po latinsky, úradníci, vyslaní poverenci mesta dôležitejšie spisy, ako napríklad účty8 a testamenty,9 prečítali v ich vlastnom jazyku. To si vyžadovalo jazykové znalosti úradníkov, ktorí v týchto veciach konali. Spisy najčastejšie koncipoval podnotár kráľovského mesta Košice, alebo pisár. Často to mohol byť aj niektorý jazyka znalý člen mestskej rady (senátor), ak o to požiadal poručiteľ alebo vystavovateľ účtenky. Na účtenkách nefigurujú svedkovia, avšak pri testamentoch dvaja svedkovia dosvedčili, že spis prečítali aj v materinskom jazyku poručiteľa.10
