Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

80 Tibor Kőmíves

aj na zasadnutiach stavovského snemu často objavila otázka miest, a najmä otázka slobodných kráľovských miest. Ich zástupcovia sa neraz sťažovali na klesajúci hospodársky potenciál a vplyv slobodných kráľovských miest. Zástupcovia šľachty práve pre túto príčinu žiadali prehodnotiť hlasovacie práva miest. Tento spor vyvrcholil na zasadnutí snemu v rokoch 1825 - 1827. Pokles hospodárskej a kultúrnej úlohy kráľovských miest videli jednak v prílišnom vplyve kráľovskej moci, jednak v tom, že v porovnaní s mestami v západných krajinách, mešťania a ostatné obyvateľstvo domácich miest sa z hľadiska národnostného zloženia odlišovalo od národnostných pomerov celej krajiny. V Uhorsku totiž mimo miest prevažovalo sedliactvo a príslušníci šľachty. Niekoľko župných poslancov sa vyslovilo, že obyvatelia kráľovských miest by sa „nikdy, či len veľmi ťažkosimul hlásili k maďarskej národnosti” (podrobnejšie pozri Czoch 1998a, s. 1179 - 1193). Práve preto župná elita uprednostňovala mestá z okresov okolia Tisy. Košický poslanec neprehovoril na sneme v rokoch 1825 - 1827, aj keď sa zdá, že na začiatku 19. storočia Maďari nemali väčšinu v štruktúre mestského obyvateľstva a tak aj v prípade Košičanov bola aktuálna otázka vzťahu Maďarov a ostatných národností (Czoch 1998b, s. 72). Béla Wick vo svojej monografii Košíc podčiarkol, že pôvodní obyvatelia mesta používali vo vzájomnom styku maďarčinu, nemčinu aj slovenčinu, ale niektorí hovorili aj po francúzsky a po anglicky (Wick 1941, s. 178). Elek Fényes vo svojej štatistickej práci z roku 1837 uvádza, že Košičania sú „z hľadiska jazyka Maďari, Nemci a Tóti (Slováci), pričom Nemcov sa zdá byť viac ako Maďarov." (Podľa Czoch 1998b, s. 72) Imre Henszlmann, významný archeológ a historik umenia, ktorý pochádzal z Košíc, tiež poukázal na prevahu nemeckého meštianstva, ktorého „príslušníci menej pestujú maďarského ducha, ten sa začína ujímať len u detí” (Henszlmann 1846, s. 19). V opise mesta, ktorý vyšiel v časopise Magyarföld és Népei v roku 1846 ten istý autor pridáva, že „Maďarov tu, ako väčšinou všade, predstavuje stredná šľachta, avšak trvalý pobyt v meste majú z nich len máloktorí, pretože od bývania v Košiciach ich odrádza výlučný triedny postoj vysokej šľachty” (tamže). V dodatkoch k jeho štúdii redaktori považovali za dôležité doplniť, že „medzi všetkými vrstvami košického obyvateľstva je možné nájsť veľký počet Maďarov, a ešte aj príslušníci iných národností rozumejú a hovoria po maďarsky; pomaďarčovanie novej generácie predstavuje určitú nádej na premenu v tomto smere.” (c. d. s. 20). Ondrej Halaga, slovenský medievialista, historik, ktorý usporadúval písomnosti mestského archívu z reformného obdobia, hovorí o absolútnej prevahe Slovákov v národnostnom zložení Košíc. Odvoláva sa pritom na práce Eleka Fényesa a Johanna Platha; podľa neho obyvateľstva hovoriaceho len slovensky v 60-tych rokoch 19. storočia bolo 8473 (Plath, J.: Kaschauer Kronik. Kassa, 1860, s. 45 - 47, podľa: Halaga 1982, s. 17.), a k tomu pridáva, že tí, čo v Košiciach vedeli po latinsky, vedeli aj po slovensky (Halaga 1982, s. 17). Fényes v roku 1851 na základe krajinského sčítania ľudu poskytol aj presnejšie údaje: v Košiaciach žilo 4738 Slovákov, 2904 Maďarov, 2592 Nemcov, 729 Izraelitov, 100 Cigánov, 2838 cudzincov z krajiny aj spoza hraníc (podľa Czoch 1998b, s. 72).4 Súpisy obyvateľstva od konca 18. storočia do polovice 30-tych rokov 19. storočia ukazovali skromnejší nárast. Prvý údaj pochádza z jozefínskeho sčítania v roku 1787, ktoré zaznamenalo 7905 obyvateľov, a prvý zachovaný mestský súpis obyvateľov z roku 1788 dokladá 7537 obyvateľov (Czoch 2009, s. 70). Nárast počtu obyvateľov sa urýchľuje v 30-tych rokoch, a najväčší nárast možno zaznamenať v 50-tych a 60-tych rokoch. Súpisy medzi rokmi 1836 a 1838 zazna-