Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
Rozlúčka s latinčinou 79 kevné, najmä evanjelické školy. Károly Zay, generálny inšpektor evanjelickej cirkvi a škôl výrazne vystúpil proti slovenským snahám. Na jeho zásah zakázali v roku 1841 na školách činnosť slovenských literárnych spolkov (Rátz 2000, s. 119; Kiss 2005, s. 25).1 Na rakúskom a nemeckom jazykovom území, vidiac jazykové rozpory rôznych národov, riešenie problémov mnohojazyčnej krajiny videli v zmene jazykovej politiky. Vrcholní politici ríše jazykové spory Maďarov a Slovanov nepovažovali za vážny problém. Barón Kúbeck, predseda dvornej komory, v roku 1843 tieto jazykové úsilia pomenoval priamo „zápasom barbarstva a násilia”. Podľa neho ani jeden z týchto jazykov nebol vhodný na to, aby sa stal nástrojom vyspelej civilizácie (Szekfű 1926, s. 554). V 19. storočí sa v západnej Európe stal princíp národného štátu všeobecne prijímaným faktorom štátu a politiky; do 19. storočia si jednotlivé národy už aj stihli vytvoriť svoje národné štáty s fungujúcou administratívou a štruktúrou politických a kultúrnych inštitúcií (Fried 2006, s. 18). Naproti tomu v habsburskej monarchii ani jedna národnosť (etnikum) nemala postačujúcu prevahu (Deák 2000, s. 7 - 8), takže sa nemohol vytvoriť základný predpoklad pre vznik národného štátu. Pred revolučným hnutím rokov 1848 - 1849 sa národné hnutia usilovali o rozšírenie jazykových práv v znamení myšlienok moderného nacionalizmu. V jazykových zápasoch jednotlivých etník sa vyskytovali určité odlišnosti,2 jednotne však vystupovali v otázke rozšírenia jazykových práv, pretože v podmienkach centrifugálnych spoločenských síl a vzhľadom na politiku monarchie sa práve jazyková otázka zdala tou najlepšou zjednocujúcou silou. V Uhorsku bola stavovská národná politika bezprostredne spätá s otázkou národného jazyka, takto sa mohla spojiť politika s kultúrou. Maďarské vzdelávacie programy osvieteneckého obdobia považovali za dôležité rozvíjať nielen národnú literatúru, ale ustanoviť aj maďarský štátny jazyk. Preto nemčinu, ktorá sa stala úradným jazykom vďaka nariadeniu Jozefa II., chceli nahradiť nie latinčinou, ale maďarčinou. Začlenili sa tým do ideovo-politického prúdu národnej obrody (Veliky 1999, s. 13 - 14). V čase maďarských jazykových snáh na úseku zákonodarstva, verejnej správy a právnej praxe bola naďalej záväzná zo stredoveku pretrvávajúca latinčina. V zákonodarnom zbore sa otázka maďarského jazyka presadzovala od r. 1790 - vtedy sa prvýkrát dolná tabuľa rozhodla, že svoje rokovania bude viesť v maďarskom jazyku, a maďarčina bude zároveň zavedená ako vyučovací jazyk na gymnáziách a na vysokých školách.3 Napokon sa zákonné používanie maďarčiny definitívne zaviedlo až od roku 1844. Na zasadnutiach snemu sa maďarčina mohla používať len v dolnej tabuli, poslanci svoje písomné návrhy, korešpondenciu a iné písomnosti viedli naďalej v latinčine. Na zasadnutiach maďarského snemu sa v reformnom období pri viacerých príležitostiach vynorila otázka používania maďarského jazyka, ktorá bola častým predmetom diskusií. Národná myšlienka, a v rámci nej otázka riešenia oficiálneho jazyka, sa stávala čím ďalej tým významnejším politickým faktorom. V reformnom období sa otázka používania jazyka objavila aj v spoločenskej politike centrálnej vlády, habsburgská administrácia ju dokonca využila na ovplyvňovanie národných snažení. Ani silné a cieľavedomé centralizačné snahy ríše však nezabránili používaniu materinského jazyka miestneho obyvateľstva na nižších úrovniach náboženského života, verejnej správy a súdnictva (Deák 2000, s. 191). Vo väčších útvaroch verejnej správy a v mestách používanie jazyka v oficiálnom styku určovalo zvykové právo, aktuálna mestská rada a v neposlednom rade obyvatelia mesta. V reformnom období sa
