Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
78 Tibor Kőmíves šľachtu utláčajúcu a vykorisťujúcu ich národy, ich ľud (Fried 2006, s. 16). Tieto idey sa samozrejme nešírili v rovnakej miere medzi jednotlivými národnosťami Uhorského kráľovstva. Keď aj sčasti prijmeme tieto prehnané, zjednodušujúce, často aj neuvážené názory, musíme mať na pamäti, že v prvej polovici 19. storočia národnosti nepredstavovali nielenže politickú, ale často ani jazykovú jednotu. Úplnejší obraz tejto problematiky dostaneme až po preskúmaní dobových prameňov. Nemáme na mysli len literárne a kultúrne dedičstvo, ale aj dobovú úradnú a súkromnú korešpondenciu, a čo je z nášho hľadiska ešte dôležitejšie, treba skúmať aj dokumenty miest, ktoré boli bydliskom časti spoločnosti a zároveň aj centrami kultúry. Mestské spoločenstvá sú typickým príkladom spolunažívania príslušníkov viacerých etník, preto aj mestský spisový materiál neslúži len na poznanie fungovania mesta, jeho právnych a ekonomických vzťahov, ale aj na poznávanie národnostnej i jazykovej pestrosti tohto multikultúrneho prostredia, k poznaniu reality pokojného spolunažívania národností. Dôležité momenty procesu vytvárania národných stereotypov v prostredí jednotlivých národností významne ovplyvnilo zosilnenie národno-jazykových hnutí na prelome 18. a 19. storočia. Predstavitelia chorvátskeho národnobuditeľského hnutia boli v 19. storočí v uhorskom parlamente zatlačení do úzadia. Maďarskí poslanci sa totiž báli prieniku ilýrskych myšlienok, pričom zápasy o maďarský národný jazyk v prvých desaťročiach 19. storočia poslúžili ako vzor aj Chorvátom. Chorvátska inteligencia sa aj vtedy delila na dve skupiny: jedna hlásala protihabsburské vystúpenie a predstavovala budúcnosť Chorvátska v rámci spoločného štátneho útvaru podľa stredovekých tradícií, druhá si vytýčila za cieľ úplné odtrhnutie. Avšak obraz Chorvátov o Maďaroch a druhá spomínaná predstava o Chorvátsku sa preformovali až neskôr, v období bojov o dualizmus (Sokcsevits 2006, s. 21 - 22), resp. vtedy sa začali radikalizovať: v maďarskej nadvláde začali vidieť prekážku nezávislosti. Medzi maďarskou elitou reformného obdobia sa popri obave z ilýrizmu ešte nebezpečnejšie javili panslavistické myšlienky a nárast hnutí, ktoré ich ďalej šírili. Spomedzi južnoslovanských menšín najsilnejšími reprezentantami panslavistického hnutia boli Srbi, aj keď medzi Srbmi, žijúcimi v habsburskej monarchii a medzi tými, ktorí žili za jej hranicami, boli výrazné kultúrne rozdiely. Kým v rámci monarchie bolo možné sledovať nemecký vplyv na srbskú kultúru, srbské pomery charakterizuje aj fakt, že dvaja srbskí bojovníci za slobodu, Juraj Kara a Miloš Obrenovič, boli negramotní. Prvé srbské noviny Srbské novine začali vychádzať v roku 1834. Vtedy neveľká skupina srbských spisovateľov sa snažila priblížiť západnú vzdelanosť k málopočetnej srbskej čitateľskej obci (Rátz 2000, s. 80). Charakteristickým znakom českého národného hnutia bola skutočnosť, že vzniklo pomerne skoro a medzi prvými nadobudlo masový charakter (Hroch 1989, s. 87). České zeme boli centrom politického panslavizmu, a jeho predstavitelia (Pavol Jozef Šafárik, František Palacký, Ján Kollár) sa snažili predložiť vedecké argumenty, ktoré napomáhali činnosti politických agitátorov, ba aj títo vzdelanci sa aktívne zúčastňovali na politickom živote (Rátz 2000, s. 106). Z nich dvaja boli slovenského pôvodu - Kollár a Šafárik, avšak usilovali sa o prijatie češtiny ako úradného a literárneho jazyka aj pre Slovákov. Nesúhlasili s predstavami Štúra a Hodžu, s kodifikovaním spisovného jazyka na stredoslovenskom základe. Jazykové spory a protimaďarská revolta dosiahli vrchol v 40-tych rokoch 19. storočia, keď vrcholili aj snahy o uzákonenie maďarského úradného jazyka. Centrami slovenských jazykových snáh boii cir
