Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

6 Aranka Kocsis

reň na výrobu cukroviniek Stollwerck (1896) a v prvých rokoch nového storočia továreň Matador na výrobu gumy; boli to priemyselné závody, ktorých mená sú v Bratislave dodnes známe, živé, či už ako názvy častí mesta alebo ulíc. Niektoré zo závodov fungovali ešte aj na prelome tisícročí. Po vzniku Československa, v časoch prvej republiky sa počet priemyselných podnikov už nerozšíril o nejaké významné firmy, len už existujúce podniky zvýšili alebo práve naopak, znížili, ba dokonca zrušili svoju výrobu. Transformácia štruktúry priemyslu, zodpovedajúca politickým a hospodárskym vzťahom nového štátu a záujmom českého veľkopriemyslu a finančného sektoru, v dvadsiatych a tridsiatych rokoch prinášala so sebou okrem iného - a v nejednom prípade - aj zatvorenie bratislavských fabrík. No príliv prácu hľadajúcich vidieckých más, ktorý sa začal industrializáciou mesta, sa neukončil ani v týchto desaťročiach, naopak, stále narastal. Nové pracovné príležitosti totiž neponúkal iba priemysel, továrne, ale aj investície súvisiace s povýšením mesta do hodnosti hlavného mesta. Nižšie vidiecke vrstvy v týchto dvoch desaťročiach lákali práce na veľkolepých stavbách, nové pracovné miesta vznikali vďaka zväčšenej administratívy verejnej správy a s ňou sa do mesta nasťahujúcej novej úradníckej vrstvy. Na pracovnom trhu sa objavili aj miesta súvisiace s rozrastajúcim sa meštianstvom, ktoré sa aj spôsobom života prispôsobovalo podmienkam výstavby kultúrneho, finančného a hospodárskeho centra. Nové pracovné príležitosti sa ponúkli aj vďaka rozvoju dunajského prístavu.

Chudobné davy hlavne z vidieckeho prostredia už väčšinou nenašli bývanie vo vnútorných častiach Bratislavy, ktorá od prelomu storočia permanentne zápasila s nedostatkom bytov. Dokonca aj miestna chudoba bola postupne vytláčaná z centra mesta. Na mieste starých a mnohokrát zruinovaných budov, kde mali svoje domovy, boli počas veľkých stavieb v dvadsiatych a tridsiatych rokoch postavené moderné a elegantné banky, kancelárske budovy a obytné domy, a mestské i z vidieka prichádzajúce nižšie spoločenské vrstvy - sčasti aj následkom vedomej segregačnej politiky vedenia mesta - boli vytlačené na okraj mesta. V tomto období na perifériách Bratislavy, ktoré boli otvorené smerom k severovýchodným, východným a južným nížinám, vyrastali akoby zo zeme, skoro zo dňa na deň robotnícke štvrte, ktoré zo začiatku boli vo viacerých prípadoch skôr štvrte biedy.

Chudoba, vytlačená na perifériu, sa rastom počtu obyvateľstva a potom následkom svetovej hospodárskej krízy stále viac prehlbovala, a jej spravovanie odsávalo stále viac peňazí z rozpočtu mesta. Vedenie mesta - ktoré si uvedomovalo význam „vnútornej kolonizácie” - sa snažilo udržať problém pod kontrolou bytovou výstavbou, podporou družstevných stavieb, zľavneným predajom pozemkov a stavebného materiálu, zavádzaním systému podpôr a ďalšími sociálno-politickými opatreniami. Nezamestnanosť, ktorá od konca dvadsiatych rokov dosahovala stále väčšiu mieru a kvôli nepretržitému prisťahovaniu sa nepoklesla ani po hospodárskej kríze koncom tridsiatych rokov, sa mesto pokúsilo zmierniť v nemalej miere aj z vlastných zdrojov (zriadením pracovných miest, verejnoprospešnými prácami, prevádzkovaním vývarovne pre chudobných, stravovacími, mäsovými a polievkovými akciami atď.).9 Ale náklady na zaopatrovanie a podporu chudobných más mesto znášalo stále horšie; rastúci deficit rozpočtu a výdavky súvisiace so statusom hlavného mesta - ktoré boli podľa viacerých prehnané10 - znamenali beztak čoraz väčší problém pre magistrát.

Samo mesto stavalo núdzové a robotnícke byty a zriaďovalo sídliská pre nižšie spoločenské vrstvy od prelomu storočia. Dovtedy - od začiatkov industrializácie -