Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

Maďarskí dedinčania v slovenskom hlavnom meste 7

vznikali takéto ubytovacie možnosti vďaka súkromným iniciatívam (ako dobročinné akcie) a továrňam. Továrne, respektíve továmici stavali byty a zriaďovali kolónie pre vlastných zamestnancov, aj z nich predovšetkým pre tých, ktorí pracovali v dôležitých pracovných oblastiach, čiže prostredníctvom týchto stavieb sa dostala k bytom len jedna úzka vrstva. Ale v podmienkach nového štátu tieto formy výstavby už ďalej nefungovali, začali ich nahrádzať stavebné družstvá a samotné mesto.11

0 konkrétnych plánoch vedenia mesta, o jeho predstavách na zriadenie robotníckych bytov, štvrtí a kolónií pre chudobných, ako aj o spontánnych procesoch vytvárania kolónií vieme pomerne málo. Bezprostredné štúdium súdobých zdrojov je v mestskom archíve, pre výskumníkov už roky zatvorenom, zatiaľ nemožné.12 Popri malom množstve publikácií, ktoré spracúvajú túto tému z rôznych aspektov,13 sme sa v tomto stručnom prehľade opierali predovšetkým o súdobú tlač.

Podľa dostupných zdrojov sa v prvých dvoch desaťročiach po štátnom prevrate nepretržite vznikali nové a novšie predstavy vedenia mesta ohľadne rozšírenia bytového fondu, plány na výstavbu záhradných mestečiek, kolónií pre štátnych a mestských zamestnancov, drobných úradníkov, v ktorých by sa s výraznou štátnou dotáciou (hoci aj 80 - 90-percentnou)14 zriadili byty pre náročnejších, štvrte pre chudoby aj núdzové byty.

Bezprostredne po štátnom prevrate, v roku 1919 sa napríklad sformuloval plán výstavby záhradného mestečka na Karloveskej ceste podľa anglických a nemeckých vzorov, s 560-timi rodinnými domami a so zodpovedajúcou sociálnou infraštruktúrou. Ale tento plán stroskotal čiastočne na nedostatku financií, čiastočne - ako píše dobová tlač - kvôli „hnutiu neprajníkov”, aj keď vláda sľubovala až 90-percentnú dotáciu. V tom istom roku mesto začalo výstavbu veľkých činžiakov, v nasledujúcich rokoch postavilo núdzové byty a baraky. V roku 1921 pred továrňou na dynamit plánovali zriadenie veľkej kolónie pre tých, ktorí sa sťahovali domov z Ameriky, ale ani tento plán sa nerealizoval.15 Predstavitelia mesta aj osobne pátrali po nových riešeniach, absolvovali exkurzie do susedných krajín, a na základe nazhromaždených skúseností sa rodili nové programy a nové blokové zástavby, kolónie. Napríklad v roku 1923 odcestovala jedna komisia mestskej rady do Viedne, aby sa oboznámila s tamojším „hnutím prisťahovalcov”(telepúlômozgalom). Podľa spravodajstva v tlači pod vplyvom tejto exkurzie založili Družstvo Rosenheim, a vypracovali nový stavebný program. Plán výstavby bytového bloku s 132-mi malými bytmi na Tehelnom poli sa sformuloval po viedenskom medzinárodnom kongrese o výstavbe miest a bytov v roku 1926. „Idea“ záhradného mestečka Westend - ktorá by pozostávala z 300 rodinných domov - vznikla na základe skúseností berlínskej exkurzie v roku 1927. Na podporu stavieb na samom začiatku dvadsiatych rokov vstúpili do platnosti nové zákony, následkom ktorých rad radom vznikali stavebné družstvá, ktoré v nasledujúcich rokoch zohrávali stále väčšiu úlohu v rozširovaní bytového fondu Bratislavy.

Dôsledkom týchto snáh a pod tlakom neúnosnej situácie postavili v Bratislave a v jej bezprostrednom okolí za deväť rokov 10-tisíc bytov, a koncom dvadsiatych rokov sa zdalo, že „riešenie bytovej otázky sa chýli ku koncu”.16 Že sa tak nestane, to asi nikto z radných netušil. No už na samom začiatku nového desaťročia, v roku 1931 podal sociálny referent opätovnú správu o tom, že na radnicu predložili viac ako 7-tisíc žiadostí o byt.17 Počas tridsiatych rokov bytová núdza - podobne ako nezamestnanosť - skoro vôbec nepoľavila, čo naznačuje, že Bratislava ako hlavné