Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
4 Aranka Kocsis aj vedomý a riadený nárast obyvateľstva a územia. Súčasťou tohto plánu bolo aj pripojenie niektorých okolitých obcí k hlavnému mestu. Plán sa naplnil po druhej svetovej vojne - celkom presne v rokoch 1946 a 1972 -, keď prostredníctvom reorganizácie verejnej správy v značnej miere narástla rozloha a populácia Bratislavy vďaka pripojeným dedinám a ich obyvateľstvu. Ako prvá sa dostala pod správu hlavného mesta Karlova Ves, v roku 1942. Súčasne bola naplánovaná aj verejno-správna reorganizácia ďalších štyroch susedných obcí: Rače, Lamača, Dúbravky a Vajnôr. Ich pripojenie sa malo uskutočniť k 1. januáru 1945, ale kvôli blížiacemu sa frontu a nedostatku času reorganizácia už nebola realizovaná. Ak by sa bol plán naplnil, rozloha mesta by bola vzrástla na dvojnásobok a počet obyvateľov na 170 tisíc. Započatá práca pokračovala v roku 1946, keď bol opäť nastolený plán Veľkej Bratislavy. Vtedy sa hlavné mesto rozšírilo o sedem obcí. Popri pôvodne plánovaných štyroch obciach sa stali jeho súčasťou aj Prievoz, Devín a Petržalka, rozprestierajúca sa na pravom brehu Dunaja. Následne v roku 1972 mesto anektovalo ďalších osem obcí; okrem Záhorskej Bystrice a Devínskej Novej Vsi aj tie tri zadunajské obce - Jarovce, Čuňovo a Rusovce -, ktoré ako povestné bratislavské predmostie boli pripojené k Československu v roku 1947, a ktoré v prvej polovici 20. storočia boli ešte trojjazyčné, chorvátske, nemecké a maďarské. V tomto roku sa stali súčasťou hlavného mesta aj tri žitnoostrovské maďarské dediny, a to Podunajské Biskupice a Vrakuňa, a ako súčasť Podunajských Biskupíc aj Komárov (Komárov už v roku 1950 zlúčili s Podunajskými Biskupicami). Pripojením obcí za tridsať rokov narástla rozloha hlavného mesta na 4,5 násobok, počet jeho obyvateľstva vzrástol z 93 198 (1921) na 380 259 (1980).3 V tomto príspevku sa zaoberáme dedinčanmi a dedinskými komunitami, v rámci nich s Maďarmi, ktorí sa dostali do Bratislavy počas masových prisťahovaleckých vľn v medzivojnovom období. Táto práca je súčasťou rozsiahlejšieho výskumu, ktorý sa pokúsil zmapovať tieto komunity, a preskúmať, aký vplyv mala Bratislava, meniaca sa na veľkomesto, na ich zrýchlenú a hlavne v druhej polovici 20. storočia zďaleka nie organickú urbanizáciu, a v čom sa tento vplyv najviac prejavoval. Zvláštnu pozornosť sme venovali zmenám identity a v rámci nich etnickým súvislostiam, čiže problematike asimilácie. Sústredíme sa teda na problematiku vzťahu urbanizácie a asimilácie z hľadiska dedín a dedinčanov, a to z hľadiska maďarských dedín a ich obyvateľov. Na základe jazykových údajov zo sčítaní ľudu demografi a historici totiž spozorovali, že v 20. storočí počet Maďarov v Česko-Slovensku - podobne, ako v ostatných menšinových maďarských komunitách v štátoch, susediacich s Maďarskom, a aj napriek prisťahúvaniu sa do miest - v najväčšom pomere klesal v mestách. V tých osemnástich mestách južného Slovenska, v ktorých ich počet podľa sčítania ľudu v roku 1991 presiahol päťtisíc - čiže zo štatistického hľadiska sa považovali za mestá -, ich pomer z celkových 70,8 %, nameraných pri sčítaní ľudu v roku 1910, klesol na konci storočia na 18,8 %.4 Obzvlášť markantný je tento jav vo veľkomestách. Podľa údajov zo sčítaní ľudu v minulom storočí zo spomínaných 18 miest bol úbytok Maďarov najväčší v Bratislave a v Košiciach; v dvoch slovenských veľkomestách ich pomer z 40,5 %, respektíve 75,4 % (údaje z roku 1910) na koniec storočia v obidvoch prípadoch klesol na sotva 4 percentá.5 Ak teda vychádzame z jazykových údajov zo sčítaní obyvateľstva, zdá sa, že ku koncu 20. storočia sa stala jednou z najpálčivejších problémov Maďarov žijúcich na
