Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
12 Aranka Kocsis Existoval aj konflikt záujmov medzi robotníkmi mesta a kolónií, veď šéfovia tovární často využívali nepretržite prichádzajúcich početných „neosvietených" vidiečanov ako štrajkokazov proti disciplinovaným, organizovaným a veľkou robotníckou uvedomelosťou sa vyznačujúcim, hlavne maďarským a nemeckým bratislavským robotníkom, keď sa v redukovaných bratislavských továrňach stále častejšie vyostrovali mzdové boje. Väčšina dornkappelských robotníkov bola neorganizovaná, aj keď - podľa Marka - komunisticky založená. Na pracovisku nevstupovali podľa možnosti do žiadnej strany - ani do odborov -, alebo ak predsa, tak podľa očakávaní zamestnávateľa, a týmto spôsobom zmenou pracoviska menili aj svoju stranícku príslušnosť.30 Aj z týchto fragmentovaných údajov môžeme zistiť, že spoločenská samoorganizácia obyvateľov predmestskej kolónie sa v počiatočných rokoch formovala na pôde etnickej identity a na úrovni bydliska. Kvôli odlišným spoločenským záujmom a pravdepodobne aj kvôli odlišnému spoločenskému pôvodu maďarskí robotníci z predmestia nevytvorili vzťah solidarity s maďarskými mestskými robotníkmi, a preto tí ostatní nehrali žiadnu úlohu ani v ich integrácii na pracovisku. Kauza školy Kauza školy a s ňou spojené kolektívne akcie mohli byť v tridsiatych rokoch významným faktorom samoorganizácie a stratégie prežitia maďarskej komunity v Dornkappli, mohli v komunite posilniť pocit spolupatričnosti. Dobové maďarské médiá, ako denník Híradó označujúci sa ako nezávislý, alebo denníky opozičných maďarských strán, Prágai Magyar Hírlap a Új Hírek sa viackrát zaoberali touto desaťročia nevyriešenou otázkou. Aj zo spomienok spisovateľa Marcella Jankovicsa, ktorý v tridsiatych rokoch bol predsedom Szlovenszkói Magyar Kulturegyesület [Kultúrny spolok Maďarov na Slovensku] vieme, že problém výučby v materinskom jazyku celý čas sprevádzal život kolónie v medzivojnovom období.31 V dvadsiatych, ale hlavne v tridsiatych rokoch - napriek hospodárskej kríze - mesto vynaložilo veľa úsilia a hlavne veľa financií na výstavbu ľudových a meštianskych škôl. Viacero z nich otvorilo brány práve v niektorej z novovzniknutých periférnych kolónií, kde boli tieto štátne zariadenia, vytvorené s podporou mesta, prvými inštitúciami pre deti. Nedostatok vyučovacích miestností napriek tomu zostal veľkým problémom pre vedenie mesta po celú dobu týchto dvoch desaťročí. Magistrát ani v tejto oblasti nedokázal držať krok s rýchlo rastúcim počtom obyvateľstva. Súčasťou „veľkolepého programu výstavby škôl” do polovice tridsiatych rokov bolo postavenie jednej ľudovej školy na Lamačskej ceste pre kolóniu Westend a okolie Patrónky (továrne na výrobu nábojov), jednej „obrovskej, modernej” budovy štátnej ľudovej a meštianskej školy na Tehelnom poli a jednej trojtriednej ľudovej školy na Trnavskej ceste. Súčasťou „sna“ o Veľkej Bratislave, zrodeného počas primátora Vladimíra Kma bola jedna škola vo štvrti Emyháza, jedna v Kvetnej doline (Blumentál), jedna škôlka vo Westende.32 Ani v jednej z týchto škôl však nebolo vyučovanie ani v maďarskom, ani v nemeckom jazyku, a dokonca neboli v nich ani takéto paralelné triedy, na čo sa maďarskí poslanci magistrátu a spravodajcovia maďarských novín častokrát sťažovali, veď - ako písali - na týchto územiach žili vo veľkom počte maďarské a nemecké rodiny, ktoré keď chceli svoje deti školiť v materinskom jazyku, mohli tak urobiť len v meste alebo v ľudovej škole Dynamitky, ktorá však bola ďaleko od periférnych častí mesta.33
