Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
Maďarskí dedinčania v slovenskom hlavnom meste 11 dedinská nálada. V nedeľu sa mládenci a dievčatá v trojiciach, štvoriciach prechádzali po ulici, na konci jednej ulice celý rok fungoval kolotoč, v susedstve sa rozprestierali oráčiny. Od roku 1931 Dornkappel spájala s mestom autobusová doprava. Dovtedy mnoho robotníkov cestovalo do bratislavských tovární rannými vlakmi zo Žitného ostrova, a ešte viac ich chodilo na bicykloch. Autobus používalo len málo ľudí, bol drahší ako vlak. Nakoniec v lete 1933 Mestská sporiteľňa a potom aj ostatné finančné inštitúcie pozastavili poskytovanie úverov Dornkappelčanom, nakoľko väčšina z nich neplatila splátky úveru, veď medzitým sa v dôsledku zrušenia tovární stali nezamestnanými.27 Presadzovanie záujmov obyvateľov a spoločenský život na kolónii Náznaky spoločenskej samoorganizácie tohto z rôznych smerov prisťahovaného aj etnicky rôznorodého obyvateľstva môžeme v našich zdrojoch zachytiť najmä v oblasti ochrany záujmov a spolkovej aktivity. Popri spomínaných stavebných družstvách udržovali a prevádzkovali miestne komunity aj robotnícke spolky, divadelné súbory a telovýchovné jednoty. Pestrý spoločenský život kolónie sa v týchto počiatočných rokoch organizoval na jazykovo-etnickom základe. Mohli by sme si myslieť, že už aj kvôli jazykovým znalostiam, veď okrem Maďarov, ktorí žili v blízkosti etnickej hranice a v diaspóre, Maďari žijúci kompaktne - ako napríklad na Žitnom ostrove, odkiaľ sa vyrojili prisťahovalci Dornkapple - v medzivojnovom období ešte vôbec nevedeli po slovensky, ako ani čerství prisťahovalci zo slovenských krajov po maďarsky. Je ale všeobecne známym faktom, že aj v samotnej Bratislave, kde v medzivojnovom období a aj v desaťročiach pred vznikom Československa existoval čulý spolkový a spoločenský život - a pôvodní obyvatelia mesta vtedy ešte definovali seba samých ako trojjazyčných -, spolková (spoločenská) aktivita sa taktiež organizovala podľa jazykovo-etnických diferenciácií. Potom je viacnásobne prirodzeným javom, že to nebolo inak ani vo formujúcich sa komunitách predmestského obyvateľstva. Takýmto spôsobom vznikali v Dornkappli telovýchovné jednoty, z ktorých Maďari - ako členovia Maďarského futbalového zväzu v Československu - naháňali loptu vo futbalovom družstve Testvériség Sportegylet [Telovýchovná jednota Bratstvo], a hrávali svoje majstrovské zápasy s družstvami okolitých maďarských dedín.28 Ale trebárs aj krčmové spoločnosti fungovali na tomto princípe. Krčmy hrali významnú úlohu v spoločenskom živote miestnych komunít, v organizačnom živote strán a spolkov - pravda, toto bolo vtedy všeobecným javom. V niektorých krčmách robotníckych štvrtí na okraji Bratislavy usporadúvali miestne kultúrne spolky aj divadelné predstavenia.29 Podľa Markovho popisu v Dornkappli bolo päť krčiem, po dvoch boli krčmy slovenské, respektíve české, a jedna bola maďarská, v štyroch hrávali „jazz”, a v jednej vyhrávala cigánska hudba. Dornkappelčania navštevovali krčmy podľa sympatií k národným stranám, politickým zoskupeniam. Napríklad v jednej z nich mávali svoje schôdzky v sobotu a v nedeľu maďarskí robotníci, v druhej sa schádzali zástancovia vládnych strán, v ďalšej zase prívrženci opozície. Aj krčmové bitky medzi mládežou mali najčastejšie národnostný základ, podľa Marka sa ale v ich pozadí v skutočnosti ukrýval rozpor medzi mestom a dedinou, rozpor medzi „namyslenými mestskými frajermi” a „urazenými dedinčanmi“.
