Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
Národnostný štatút z roku 1938 a maďarská menšina 105 Prahou ponúknuté koncesie pre Nemcov podľa dostupných prameňov mali aj tak priaznivú odozvu vo vedení ZMS, ktoré ich považovalo za dobrý základ pre definitívnu dohodu.68 Maďari zároveň predpokladali, že prípadné rokovania sa ešte môžu natiahnuť, čo robí výstup z nich neistým. Ako sa vyostrovalo napätie okolo štatútu, tak sa vytrácal vplyv maďarských aktivistov. Ešte sa im podarilo dosiahnuť, aby Runciman 9. septembra prijal dvoch vedúcich predstaviteľov sociálnych demokratov, predsedu Gyôrgya Csizmaziu a poslanca Ignáca Schulza. Nimi pripravené memorandum sa niesol v duchu predstáv jastrabov v československom vedení, keď deklaroval rovnoprávnosť národností, no ostro odmietal autonómiu ako možné riešenie.69 Podrobne rozpísané požiadavky v memorande obsahovali málo nového, predpokladali také riešenie národnostnej otázky, ktoré si nevyžiada zmenu dovtedajšieho ústavného poriadku republiky. Záver Po návšteve Chamberlaina v Berchtesgadene 15. septembra sa do popredia dostala otázka revízie štátnych hraníc. Tento proces nakoniec viedol k Mníchovskej dohode a následne k Viedenskej arbitráži. Neúspech národného zmierenia v Československu ale neznamená nevyhnutne aj fiasko národnostného štatútu, pokiaľ ide o jeho obsah: koncom júna schválená verzia štatútu, nadväzujúci návrh jazykového zákona a návrh nového územnosprávneho usporiadania, resp. ešte ambicióznejší tzv. štvrtý plán prezidenta Beneša by v prípade jeho realizácie znamenalo komplexné, spravodlivejšie, voči oprávneným požiadavkám menšín ústretové riešenie národnostnej otázky. Znamenal by kvalitatívnu zmenu, základom ktorej by sa stalo definitívne skoncovanie s plánmi československej národnostnej politiky zameranými na vybudovanie unitárneho národného štátu, a pre Maďarov na Slovensku by otvorila cestu k novému, plnohodnotnejšiemu prežívaniu menšinového bytia. No predložené návrhy, ako na to upozorňuje aj vynikajúci znalec medzivojnového národnostného práva René Petráš, sa nemajú preceňovať, lebo sa dostali maximálne na úroveň vládneho návrhu, do parlamentu už neboli predložené. Skutočnou skúškou ich životaschopnosti by sa aj tak mohlo stať iba ich uvedenie do praxe, nie parlamentná diskusia. Významná časť česko-slovenskej verejnosti totiž, ako to vyplýva z reakcií zaslanej vláde a zverejnenej v tlači, zaujala odmietavý postoj k vzdaniu sa nástrojov na vybudovanie národného štátu. Tieto nálady verejnosti dobre ilustruje čitateľský list uverejnený v slovenských novinách vychádzajúcich na Žitnom ostrove: „Tento štát vzniknul bojom a mečom Čechov a Slovákov, oní sú jedine oprávnení vládnuť nad sebou samými a tým viac nad menšinami. “70 ZMS považovala štatút za šancu na uspokojivé riešenie postavenia Maďarov na Slovensku do doby, kým sa realizuje jej dlhodobý cieľ, t. j. revízia hraníc. Pohybujúc sa v tomto rámci ZMS bola do poslednej chvíle zástankyňou rokovaní, no bolo zjavné, že nepristúpi na žiadnu dohodu, ktorá by zvyšovala legitimitu existujúcich štátnych hraníc. Preto návrhy z Prahy, ktoré odzneli v dňoch pred Mníchovskou dohodou, sľubujúce rovnaké ústupky Maďarom, ako boli predtým prisľúbené Nemcom,71 už zostali nevypočuté. Udalosti odohrávajúce sa začiatkom až v polovici septembra presvedčili aj ZMS, že skutočne a nečakane rýchlo prišla možnosť revízie hraníc. Odvtedy, ako je to zjavné aj z uznesenia ZMS zo 17. septembra,72 do centra politi-
