Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
104 Attila Simon niec bol adresátovi doručený až v polovici augusta. Stanovisko, prijaté na rokovaní vedenia strany 24. augusta a na druhý deň zaslané Hodžovi, bolo vzhľadom na vývoj situácie v podstate už neaktuálne, a má skôr archívnu hodnotu.63 Aj keď sa v ňom ZMS podrobne venovala slabostiam vládneho návrhu, odmietnutie už nepatrilo jednotlivým detailom, ale návrhu ako celku, nakoľko strana videla riešenie problému nie v posilnení právomocí krajín a okresov, ale v plnohodnotnej samospráve národov žijúcich v Československu. Čiže v tomto období ZMS už trvala na územnej samospráve, rozumej autonómii pre Maďarov žijúcich na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Kvôli návrhom na reformu územnej správy, ktoré sa vytvorili počas rokovaní o národnostnom štatúte, predpokladajúce rozdelenie Československa na župy na etnickom základe, a ktoré počítali aj s jednou župou (kantónom) s väčšinovým maďarským obyvateľstvom, resp. kvôli maďarským predstavám, ktoré miesto autonómie Slovenska počítali so samosprávou Maďarmi obývaných oblastí na juhu Slovenska, vzniklo napätie medzi HS11S a ZMS. Spolupráca dvoch politických strán beztak existovala skôr na úrovni deklarácií, bez skutočného obsahu. Pre HSĽS, bez ohľadu na jej práve aktuálny vzťah k ZMS, bola nedeliteľnosť Slovenska a autonómia celého slovenského územia vždy axiómou. Odzrkadľovalo sa to aj v jej programe autonómie, ktorý HSĽS prijala v závere volebnej kampane 5. júna 1938. V tomto programe žiadala pre Slovensko vlastný parlament a vládu. Rovnako aj memorandum, ktorý HSĽS - ktorá práve v tých dňoch stratila svojho vodcu, Andreja Hlinku64 - odovzdala Runcimanovi, predpokladal autonómiu Slovenska ako celku. V memorande sa teória československého národa nazývala imperialistickou fikciou, a Slováci, podobne ako Nemci a Maďari, boli označení za národnú menšinu. Aj preto vyvolal v slovenských kruhoch negatívnu odozvu plán maďarskej autonómie, resp. tie vládne predstavy, ktoré boli načrtnuté vtzv. treťom, a potom vo štvrtom pláne, podľa ktorých Československo malo byť rozdelené na župy (kantóny) na etnickom základe. V prípade uskutočnenia týchto plánov by vznikli v Česku tri nemecké, na Slovensku jeden maďarský „kantón“ (s centrom v Nových Zámkoch), čo, samozrejme, bolo v príkrom rozpore s vysnívaným jednotným Slovenskom slovenských autonomistov. Nie náhodou zverejnil denník HSĽS Slovák 1. septembra ostro odmietavý názor na kantóny a vyslovil sa za integritu Slovenska.65 ZMS v týchto týždňoch oscilovala medzi stavom zúfalstva a nádeje. Stále väčšie ústupky Prahy sudetským Nemcom jej pridávali na optimizme, na druhej strane jej neustále dávali pocítiť, že maďarská otázka zatiaľ nie je na programe dňa, a teda ústupky sa skutočne týkajú iba Nemcov. Takéto impulzy prichádzali nielen z Prahy, ale aj od Britov. Keď sa koncom augusta obrátil jeden z členov vedenia ZMS na Roberta Stopforda z delegácie Runcimana, aby dostal oficiálne informácie o stave rokovaní, britský diplomat ho odmietol s tým, že „dnes je našou misiou výlučne vyriešenie česko-nemeckého problému. O iné sme neboli požiadaní a preto ani nemôžeme zaujať stanovisko k iným otázkam.466 Keď bol v posledných dňoch augusta hotový aj tzv. tretí plán, a Praha ho predložila SdP aj Runcimanovi, Hodža opäť dal pozvať Jarossa a Esterházyho. Rozhovor sa niesol v priateľskom duchu, no obsahovo priniesol málo nového. Ministerský predseda zasa nevedel povedať nič konkrétneho, informoval maďarských politikov iba všeobecne o hľadiskách, na základe ktorých sa má vytvoriť župný systém zohľadňujúci etnické hranice. Miesto odovzdania detailného návrhu mohol iba prisľúbiť, že s maďarskými politikmi bude o pláne meritórne rokovať po tom, ako dostane stanovisko Nemcov.67
