Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
100 Attila Simon renia jazykových práv aj vytvorenie troch žúp s nemeckou väčšinou, s vlastným rozpočtom a vlastnými (teda nemeckými) poriadkovými silami.45 Vyjednávači SdP plán takmer okamžite odmietli, čo oficiálne oznámili 2. septembra. Runciman medzitým ďalej pracoval na vlastnom pláne, a preto nabádal československé vedenie, ktoré pre medzinárodné reakcie bolo stále viac zainteresované na dohode, aby urobilo ďalšie ústupky. Vďaka týmto okolnostiam bol vypracovaný tzv. štvrtý plán, ktorý znamenal takmer úplné akceptovanie sudetonemeckých požiadaviek. Plán, znovu skoncipovaný prezidentom Benešom, bol prijatý vládou 5. septembra a o dva dni neskôr bol predložený SdP. Tento plán už aj podľa Runcimana išiel až po hranicu možností Prahy. Znamenal akceptáciu väčšiny bodov z karlovarského programu, sľuboval pomerné zastúpenie v štátnej správe, proporcionálny podiel na rozpočte a štátnych zákazkách, kontrolu implementácie zásady proporcionality výborom s paritným zastúpením, zrovnoprávnenie nemeckého, rusínskeho, maďarského a poľského jazyka s jazykom československým, zavedenie národného katastra. Neakceptoval však právo na slobodné šírenie národnosocialistického svetonázoru, a miesto územnej autonómie preferoval autonómiu žúp vytvorených na etnickom princípe.46 Vedenie SdP si nemohlo dovoliť priamo odmietnuť tento návrh pražskej vlády; v opačnom prípade by poprelo vlastnú oficiálnu politiku. Snažilo sa preto získať čas do 12. septembra, do plánovaného Hitlerovho prejavu v Norimbergu. Zámienkou na prerušenie rokovaní do 13. septembra sa stal moravskostravský incident 7. septembra.47 Norimberský prejav Hitlera, v ktorom obvinil Československo z boľševizmu a požadoval právo na sebaurčenie sudetským Nemcom miesto „útlaku“, bol len manévrom na odvádzanie pozornosti. Na pokyn z Berlína ešte v ten deň vypukli ozbrojené zrážky na územiach obývaných Nemcami. Ozbrojené skupiny príslušníkov SdP napadli policajné stanice, úrady, Čechov tam žijúcich, rabovali v obchodoch vo vlastníctve Čechov a Židov. Na tieto akcie tento raz odpovedala československá vláda rozhodne: v trinástich okresoch vyhlásila stanné právo a tvrdo zakročila proti všetkým výtržníkom. Vidiac túto reakciu sa Henlein 15. septembra obrátil na Hitlera s výzvou, aby obsadil oblasti, kde Nemci tvoria väčšinu. Vzápätí v rozhlasovom prejave adresovanom verejnosti oznámil, že sa sudetonemecké obyvateľstvo už neuspokojí so žiadnym riešením v rámci Československa: „V tejto hodine sudetonemeckej núdze predstupujem pred Vás, nemecký národ a celý civilizovaný svet a prehlasujem: Chceme žiť ako slobodní nemeckí ľudia! Chceme domov do Ríše! Boh žehnaj nám i nášmu spravodlivému boju!” Vedenie SdP utieklo do Nemecka, československá vláda zakázala činnosť strany. Tento vývoj udalostí definitívne pochoval šancu na riešenie menšinovej otázky v Československu pri rokovacom stole ako aj šancu na prijatie národnostného štatútu. Bolo to jasné aj lordovi Runcimanovi, ktorý preto 16. septembra opustil Prahu. Svoju misiu uzavrel hlásením pre britského premiéra. Jeho názor, aj keď nemusí byť jediný správny, je určite dôležitým dodatkom k vyhodnoteniu celej sudetonemeckej krízy. Za fiasko rokovaní boli podľa neho zodpovední lídri SdP - Henlein a Frank a ich podporovatelia doma i v zahraničí. Videl však aj zodpovednosť druhej strany, československej vlády. V hlásení zdôraznil, že v uplynulom dvadsaťročí sa v sudetonemeckej oblasti vláda určite nesprávala ako utláčateľ a nevládla tam terorom, no jej správanie charakterizovala necitlivosť, absencia empatie, malicherná intolerancia a diskriminácia. Práve preto navrhoval, aby okresom s prevažujúcim nemeckým oby
