Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

Národnostný štatút z roku 1938 a maďarská menšina 99

vyjasnené až v neskorších vládnych nariadeniach. Toto riešenie ZMS odmietala s odvolaním sa na nedobré skúsenosti v minulosti. A do tretice strana nesúhlasila s tým, že návrh zákona vo viacerých prípadoch predpokladal iba kondicionálnu možnosť používania menšinového jazyka, čo sa ZMS javilo ako nedostatočné riešenie.

V ďalšej časti odpovede ZMS v osemnástich bodoch zhrnula princípy, ktoré by podľa nej mali byť implementované do nového jazykového zákona. Najdôležitejšie z nich boli nasledovné: 1. Jazyky všetkých národov žijúcich v štáte majú byť úradnými jazykmi (čeština, slovenčina, nemčina, maďarčina, ruština, poľština). 2. Každý súd a úrad má byť povinný prijímať podania vo všetkých uvedených jazykoch, prerokovať ich a odpovedať na ne v jazyku, v akom boli podané. Súdy a úrady majú byť povinné komunikovať s obcami v jazyku, ktorý v danej obci prevláda. 3. Matriky, pozemkové knihy, zápisy do firemných registrov treba viesť v jazyku obcí. 4. V obecných samosprávach má mať každý poslanec právo používať svoj materinský jazyk ako jazyk rokovací. Oficiálne názvy obcí, ulíc, námestí majú byť na nápisoch uvedené vo všetkých jazykoch, ktoré sú rokovacími jazykmi samosprávnych orgánov v danej obci, a to podľa pravopisných pravidiel daných jazykov. 5. Školy a kultúrne ustanovizne majú mať právo komunikovať s úradmi vo vlastnom jazyku. 6. Právnické osoby a spolky majú mať právo určiť, v akom jazyku budú viesť svoju agendu.42

Postoj ZMS možno zhrnúť tak, že síce a priori neodmietla ministerským predsedom na konci júla predložený návrh štatútu a návrh jazykového zákona, ba viaceré jeho prvky vyhodnotila ako krok vpred, no z pohľadu Maďarov na Slovensku považovala návrhy ako celok za nedostačujúce. V pozadí odmietnutia sa skrývala aj nádej, že príchod britského sprostredkovateľa, lorda Runcimana, prinesie nové impulzy do rokovaní, a prinúti československú vládu k ďalším ústupkom.

Boj za zásadu rovnakého zaobchádzania - dni misie lorda Runcimana (august - september 1938)

Ako sme už spomenuli, Praha by vždy rada riešila národnostné problémy s vylúčením medzinárodnej verejnosti, ako vnútornú záležitosť štátu. Táto koncepcia ale v lete roku 1938, aj v dôsledku cieľavedomých krokov nemeckej diplomacie, ktorá dostala sudetonemeckú otázku do centra pozornosti európskej verejnosti, definitívne zlyhala. Práve misia britského politika Waltera Runcimana naznačila, že sudetonemecký problém nadobudol medzinárodný rozmer.

V skutočnosti Runciman nebol nestranným pozorovateľom, ale vyslancom britskej politiky a osobne premiéra Nevilla Chamberlaina; jeho úlohou bolo presadzovanie britských záujmov. Podľa inštrukcií, ktoré dostal od ministerstva zahraničných vecí, mal celý sudetonemecký problém uzavrieť, ak inak nejde, aj prostredníctvom konferencie veľmocí či referendom.43 V týchto intenciách sa zo všetkých síl usiloval o priblíženie flexibilnejších československých predstáv k pevne stanoveným nemeckým požiadavkám. Prvým výsledkom Runcimanovho pobytu bol zrod tzv. tretieho plánu. Ten vznikol na základe konzultácie lordovho spolupracovníka, Asthon-Gwatkina so sudetonemeckými poslancami Ernstom Kundtom a Wilhelmom Sebekowskym. Plán koncom augusta predložil a za tretí ho označil prezident Beneš, ktorý sa stále viac snažil odsunúť ministerského predsedu na vedľajšiu koľaj.44 Plán predpokladal okrem zavedenia systému pomerného zastúpenia vo verejnej správe a rozši-