Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Antifašistický front Slovanov v Macfarsku 85 vznikli časopisy Slobodný hlas a Slovenské noviny v rokoch 1946 a 1947, ktoré však po krátkom čase zanikli.17 Zo začiatku v redakčnej rade pracovali len Slováci. Neskôr sa jej zloženie zmenilo kooptovaním Srbov, a najmä po roku 1947 postupným odchodom členov redakčnej rady na Slovensko v rámci výmeny obyvateľstva. Vedenie frontu od počiatku venovalo mimoriadnu pozornosť otázke zabezpečenia a uplatnenia národnostných práv Slovákov v povojnovom Maďarsku. V tomto smere v mnohom nadväzovalo na program Strany slovenskej národnej jednoty. Predstavitelia frontu už v lete 1945 vypracovali Kultúrny program Slovákov v demokratickom Maďarsku,18 ktorý na stránkach Slobody (16. júna 1945) predstavil podpredseda Alexander Horák. V programe, adresovanom ministerstvu školstva, vedenie frontu zdôraznilo, že najväčším nebezpečenstvom pre demokraciu v Maďarsku je pretrvávajúca tzv. svätoštefanská ideológia. Dôsledkom politiky predchádzajúceho režimu opierajúcej sa o svätoštefanskú ideológiu bola aj skutočnosť, že Slováci v povojnovom Maďarsku nemali silnú vrstvu vlastnej inteligencie. V dôsledku intenzívneho nátlaku predstaviteľov národnostných menšín bola nútená dočasná vláda vedená B. Miklósom Dálnokim vydať nariadenie o vyučovaní v jazyku menšín na maďarských ľudových školách. Okrem zápasu za národnostné práva Slovákov v Maďarsku je činnosť slovenskej zložky Antifašistického frontu Slovanov od jej vzniku úzko spätá s presídľovaním Slovákov z Maďarska v rámci pripravovanej medzištátnej dohody o výmene obyvateľstva. Prípravné práce sa začali v lete 1945. V júni 1945 navštívila Československú republiku štyridsaťčlenná delegácia slovenskej časti Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku, aby informovala predstaviteľov pražskej vlády o postavení Slovákov v Maďarsku, o ich snahe presídliť sa na Slovensko a súčasne v tomto smere dohodla niektoré konkrétne kroky. Následne slovenská zložka Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku sa v rámci dohodnutých činností s celou svojou organizačnou silou zapojila do pripravovanej výmeny obyvateľstva medzi Československou republikou a Maďarskom. Organizovaním presídľovania Slovákov bola po podpísaní dohody medzi Československom a Maďarskom poverená Československá presľdľovacia komisia so sídlom v Budapešti. V decembri 1946 odovzdala desaťčlenná delegácia Slovákov z Maďarska na predsedníctve vlády v Budapešti pamätný list (memorandum) proti zablokovaniu výmeny obyvateľstva, ktorý podpísalo 20 000 Slovákov dožadujúcich sa presídlenia na Slovensko. Text memoranda bol zaslaný aj československej vláde v Prahe, Spojeneckej kontrolnej komisii v Budapešti a Organizácií spojených národov v New Yorku.19 Viac ako polovica Slovákov žila v roku 1946 ešte v rámci kompaktného slovenského etnického územia, čo vytváralo určité predpoklady, že slovenská menšina sa v povojnovom Maďarsku udrží pri živote. Z tohto predpokladu vychádzali aj predstavitelia Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku, ktorí pri všestrannej podpore presídľovacej akcie venovali intenzívnu pozornosť aj tým Slovákom, ktorí sa rozhodli ostať v Maďarsku. Preto snaha zapojiť do tejto činnosti aj týchto Slovákov sa stále viac presadzovala a od roku 1947 už jednoznačne dominovala. Toto sa jednoznačne prejavilo na treťom valnom zhromaždení slovenskej sekcie Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku 28. októbra 1947. Na valnom zhromaždení boli do vedenia zvolení aj Slováci, ktorí sa rozhodli zostať. Cieľom týchto snáh bolo po ukončení
