Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

80 Miloš Momko

2. Slováci v Maďarsku

Predkovia Slovákov žijúcich na dnešnom území Maďarska opúšťali slovenské etnické územie dobrovoľne a v rámci Uhorska sa presídlili na juh, predovšetkým na Dolnú zem. Dôvodom tejto migrácie bola lepšia kvalita pôdy a lepšie životné podmienky v južnejších oblastiach Uhorska, ktoré boli v tomto období4 riedko obývané.

Slováci prichádzali na maďarské etnické územie v rámci organizovaných skupín.

Prvá veľká migračná vlna, ohraničená rokmi 1690 - 1711 vychádzala z Tekovskej, Nitrianskej, Novohradskej, Hontianskej, a Abovskej stolice a zo stolíc, ktoré boli v tomto období zasiahnuté živeľnými pohromami, ako Trenčianska, Oravská, Zvolenská, Liptovská a Spišská stolica. Títo osadníci sa usadili v severnom Zadunajskú - v centrálnej rovine krajiny a v riedko obývaných južných stoliciach.

Druhá, oveľa organizovanejšia vlna, bola zaznamenaná v rokoch 1711 - 1740. V tom čase šľachtici, vracajúci sa do južnejších stolíc oslobodených spod tureckého panstva, kde mali svoje pôvodné majetky, si so súhlasom štátu mohli so sebou zobrať pracovnú silu zo severných stolíc Uhorska. Paralelne sa realizovalo aj osídľovanie riadené ziskuchtivými podnikateľmi. Slováci, ktorí sa zúčastnili tejto vlny osídľovania, dostali významné hospodárske výhody. Druhej vlny kolonizácie južných stolíc sa zúčastnili Slováci žijúci na území západného Horehronia a zo stolíc nachádzajúcich sa severne od Novohradskej stolice. Kolonisti zo západných stolíc sa usadili v Zadunajskú, tí z východnejšľch oblastí sa usídlili najmä medzi Dunajom a Tisou a v juhovýchodnom Zátiší.5

Tretia etapa kolonizácie trvala od roku 1740 do polovice 19. storočia. Vnútorná migrácia smerujúca zo severu na juh pretrvávala aj v 19. a začiatkom 20. storočia. Slováci zo severozápadných stolíc sa usadili v Zadunajskú, obyvatelia stredného Slovenska sa presídlili do okolia Matry.

Po roku 1867 nastala doba pre hospodársku migráciu. Niektorí Slováci sa presťahovali do uhorských veľkomiest, predovšetkým do Budína a Pešti. Táto migrácia nebola nikým organizovaná a závisela predovšetkým od rozhodnutia jedinca.

Typickým znakom pre tretiu vlnu migrácie je tzv. druhotná migrácia, sťahovanie sa potomkov pôvodných kolonistov do regiónov s lepšími podmienkami pre obchod a poľnohospodárstvo. Dôsledkom tejto druhotnej migrácie bolo aj založenie nových obcí a miest. Napríklad v roku 1816 potomkovia slovenských kolonistov založili Pitvaros, v roku 1844 Csanádalberti a Ambrózfalvu a v roku 1841 obec Nagybánhegyes.

Na prelome 19. a 20. storočia vznikajú v okolí Szarvasa a Békéscsaby samostatné obce, ako napríklad Kondoros, Gerendás, Csabacsüd, Telekgerendás, Kétsopron, Kardos a Csabaszabadi.

Dôsledkom týchto migračných vín sa do prvej polovice 20. storočia vytvorili nasledujúce jazykové ostrovy:

1. Severovýchodné Maďarsko (Boršodská, Abovská, Zemplínska župa),

2. Novohrad a oblasti okolo Pešti,

3. Zadunajskú (Komárňanská, Ostrihomská, Peštianska, Vesprémska a Fejérska župa),

4. Juhovýchodná časť Dolnej zeme (Békéšska a Čongrádska župa),

5. Menšie celky v okolí Kiskőrösa a Nyíregyházé.6