Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
76 Attila Simon hodine, lebo bolo prísne zakázané chodiť po uliciach. Rozkazu bolo vzorne uposlúchnuto a razom 18. hodiny boli košické ulice bez jediného človeka v civile. Službu udržiavali hliadky našich vojakov a čochvíľa prechádzal mestom oddiel ťažkých tankov, ktorí majú na starosti, aby nebol nikde porušený kľud. Ešte o piatej hodine prechádza posledná stráž na motocykloch po Štefánikovej a pred budovou Zemského vojenského veliteľstva sa zhromažďujú zase tí, ktorí budú opúšťať mesto poslední. Pred budovou múzea zaujíma postavenie oddiel tankov a ťažkých obrnených automobilov. Pred budovou zemského vojenského veliteľstva zastavilo niekoľko osobných automobilov, ktoré odvezú posledných úradných činiteľov z Košíc. Presne o pol siedmej prichádza so svojím pobočníkom generál Čihák, ktorému hlásia situáciu jednotliví velitelia. V tej chvíli prechádzajú okolo autokolóny, ktorá vykonala veľký kus práce. Je to zo sto vozov, z ktorých každý je ozdobený štátnou alebo slovenskou zástavou. Vojaci sa usmievajú, nakoľko sa im podarilo ešte v noci odviesť z obilného skladišťa vyše sto vagónov obilia. Civilné občianstvo tiež pozoruje toto hemženie: po odchode autokolóny nastupujú jednotlivé vojenské oddiely k odchodu. Vojaci sú vzorne vyčistení a všeobecne prekvapuje ich dobrý vzhľad, keď sa zváži, že boli vyše troch týždňov vo vojenských objektoch a zákopoch. Ako by si boli vedomí toho, že posledný raz prechádzajú Košicami, že sa z oblokov na nich pozerajú kritické oči, vykračujú veľmi rázne. Počas odchodu vojakov sa zhromažďuje väčšie obecenstvo, viac občanov, ktorí s údivom pozorujú, ako maďarskí skauti roznášajú zástavy s červeným krížom. “46 O deviatej hodine do centra mesta prichádzali maďarskí styční dôstojníci, ktorí sledovali odchod posledných česko-slovenských oddielov spoločne so svojimi česko-slovenskými kolegami. Vtedy už na poriadok v meste dohliadali oddiely maďarskej občianskej stráže, ktoré podľa rozkazov MNR mali za úlohu zabrániť, aby počas odchodu česko-slovenského vojska došlo k nejakému incidentu. V tých minútach, keď československé vojsko práve opúšťalo Košice, maďarskí občania na južnom kraji mesta, na čele s primátorom mesta Lászlóm Tosztom, prelátom Barnabásom Tosztom47 a predsedom MNR v Košiciach Gyűlöm Wirthom48 už vítali prichádzajúcich maďarských honvédov. Mesto sa behom niekoľkých minút bolo prezlečené do maďarských farieb, ba MNR stihla vymeniť aj tabule so slovenskými názvami ulíc na maďarské tabule. Po privítaní honvédov sa začala príprava na slávnostný príchod regenta Horthyho, ktorý sa uskutočnil na druhý deň, 11. novembra v dopoludňajších hodinách. Nadšenie maďarského obyvateľstva nepoznalo hranice. Vplyvu udalostí nedokázal odolať ani vždy rozvážny spisovateľ Sándor Márai, ktorý v týchto dňoch písal komentáre pre budapeštianske denníky. Podľa jeho spravodajstva „Košice sa za 24 hodín úplne prirodzene, bez žiadnych ťažkostí alebo bez najmenšej nehody vrátili do maďarského života, tak, že musel vidieť každý, ako verne čakali tunajšie duše na tieto momenty, ako pripravené našla toto mesto hodina oslobodenia, toto mesto, o ktorom česká propaganda tvrdila, že jeho obyvatelia sú Maďari len na sedemnásť percent'. Teraz sa mohli presvedčiť, aj zahraniční a aj cudzí, čo znamená týchto sedemnásť percent. " Ako je z predošlých riadkov vidno, jednotlivý účastníci prežívali vtedajšie udalosti rozdielne, každý podľa svojej národnej príslušnosti a svojho temperamentu. A hoci úroveň a objektivita týchto prameňov je rozdielna, z pohľadu historika každý má svoju hodnotu.
