Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
48 Árpád Popély Cesta k podpísaniu Dohody o výmene obyvateľstva Československá exilová vláda v Londýne vedená Edvardom Benešom už v roku 1941 dospela k presvedčeniu, že po vojne z obnoveného Československa - v záujme zabránenia prípadných nových zmien hraníc - treba vysídliť nemecké a maďarské obyvateľstvo, a štátne hranice zmeniť zároveň na hranice etnické. Beneš vo svojom pláne, ktorý sformuloval vo februári 1941, predstavoval ešte určitú korekciu hraníc kombinovanú vzájomnou výmenou menšinového obyvateľstva, ktoré by aj po úprave hraníc zostalo na území druhého štátu.2 Jeho plány sa však postupom vojny a zväčšovaním sa pravdepodobnosti porážky Nemecka radikalizovali, a predstavy o spojení čiastočnej výmeny obyvateľstva s úpravou hraníc časom prerástli v zámer vysídliť celú nemeckú a maďarskú menšinu bez územných ústupkov. K vysídleniu 3,5 miliónovej nemeckej menšiny dostal Beneš v podstate už v rokoch 1942 - 1943 súhlas troch veľmocí: USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu. Myšlienku vysídlenia Maďarov zo Slovenska prezentoval oficiálne až neskoršie, na moskovských rokovaniach so Stalinom a Molotovom v decembri 1943. Československo-sovietska spojenecká zmluva, podpísaná 12. decembra 1943, neobsahovala síce zmienku o povojnovom vysídlení menšín, zápisnica z rokovaní však svedčí o tom, že sovietske vedenie súhlasilo s predstavami Beneša, podľa ktorých vysídlenie Maďarov môže byť spojené aj s ich výmenou za Slovákov z Maďarska, t. j. výmenou obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.3 Československá exilová vláda požiadala vlády USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu o súhlas na vysídlenie nemeckej a maďarskej menšiny oficiálne 23. novembra 1944. Podľa memoranda, ktoré pozostávalo z 26 bodov a zaoberalo sa predovšetkým otázkou vysídlenia Nemcov, československá vláda, hoci pripustila, že „prítomnosť maďarskej menšiny v ČSR je problémom menej nebezpečným, ako je problém nemeckej menšiny“, vyhradzovala si právo postupovať voči príslušníkom maďarskej menšiny podobným spôsobom, ako má v pláne urobiť s Nemcami. V memorande sa prízvukovalo, že prítomnosť slovenskej menšiny v Maďarsku umožňuje riešiť tento „problém“ prípadne výmenou obyvateľstva. Československá vláda nevylúčila, aby po odsune prevažnej väčšiny Nemcov a Maďarov zostal ešte na území republiky určitý počet nemeckého a maďarského obyvateľstva. V prípade Nemcov stanovila tento počet do 800 tisíc osôb, počet zostávajúcich Maďarov však neuviedla. Avšak na nich a ich potomkov by čakala bezpodmienečná asimilácia, keďže podľa memoranda ani Nemci, ani Maďari nedostanú späť svoje jazykové práva, a nikto sa nebude môcť domáhať, aby sa na československých súdoch alebo pri úradnom rokovaní používala nemčina alebo maďarčina, a nikto v Československu nebude môcť robiť nárok na nemecké alebo maďarské školy pre svoje deti.4 Reakcia anglosaských mocností na československé memorandum bola značne rezervovaná, a vďaka americkému a britskému odmietnutiu sa nedostala idea jednostranného povojnového vysídlenia maďarskej menšiny ani do dohody o prímerí medzi spojencami a Maďarskom podpísanej 20. januára 1945. Keď pri stanovení podmienok prímeria 15. januára 1945 moskovský vyslanec československej exilovej vlády Zdenék Fierlinger opätovne vyslovil zámer svojej vlády, aby do dohody bolo zachytené aj jednostranné vysídlenie maďarskej menšiny zo Slovenska, sovietsky
