Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Plány na vysfdienie maďarského obyvateľstva... 49 minister zahraničných vecí V. M. Molotov vyjadril podporu československej požiadavke, americký veľvyslanec v Moskve W. A. Harriman však túto požiadavku kategoricky odmietol, a britský veľvyslanec J. Balfour vyhlásil, že táto záležitosť patrí do kompetencie budúcej mierovej konferencie.5 Československá komunistická emigrácia v Moskve na čele s Klementom Gottwaldom a domáci slovenský odboj zo začiatku nemali vyhranený postoj vo veci budúceho osudu maďarskej a nemeckej menšiny v Československu, avšak po návšteve Beneša v Moskve obe zhodne prijali predstavy československej exilovej vlády. Na prvé opatrenia voči nemeckej a maďarskej menšiny ani nebolo treba čakať na koniec vojny, tie sa zrodili už v jeseni roku 1944, v čase Slovenského národného povstania. Skoncipovanie Košického vládneho programu z 5. apríla 1945, ktorý sa stal základným dokumentom a základným kameňom neskorších protimaďarských a protinemeckých opatrení, sa už dokonca viaže priamo ku komunistom. Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska (KSS) už 13. apríla 1945, teda sotva týždeň po zverejnení Košického vládneho programu požiadal Povereníctvo vnútra, na čele ktorého stál Gustáv Husák, aby vypracovalo plán vysídlenia Maďarov zo Slovenska.6 Povereník vnútra predostrel predstavy na vysídlenie Maďarov na schôdzi Slovenskej národnej rady (SNR) dňa 25. mája 1945. Podľa nich vysídlenie maďarského obyvateľstva by prebehlo v dvoch etapách. V prvej etape by vyhostili zo Slovenska tých Maďarov, ktorí sa prisťahovali na územie pripojeného k Maďarsku po 2. novembri 1938, v druhej etape by vysídlili tých, ktorí „sa previnili proti republike a jej demokratickému zriadeniu", boli členmi fašistických alebo iných maďarských organizácií, ako aj tých, ktorí budú trestnoprávne stíhaní a odsúdení za svoje činy. Okrem toho však Husák oznámil aj to, že SNR a pražská vláda plánujú „veľkorysé“ vysťahovanie maďarského obyvateľstva zo Slovenska a návrat Slovákov z Maďarska.7 Svoje stanovisko k menšinovej otázke sformulovali obidve slovenské strany, zastúpené v SNR: Komunistická strana Slovenska aj Demokratická strana. Predstavy komunistov v súvislosti s vysídlením maďarského obyvateľstva boli konkretizované na zasadnutí rozšíreného Predsedníctva ÚV KSS dňa 16. júna 1945. Podľa referátu predsedu strany Viliama Širokého treba naďalej vychádzať z Košického vládneho programu, v zmysle ktorého „ČSR má byť od Nemcov a Maďarov očistená“. Široký síce poukázal na to, že „pri uskutočňovaní tejto akcie vyskytujú sa rozličné ťažkosti a prekážky“, pretože k vysídleniu dala doposiaľ súhlas iba sovietska vláda, britská a americká vláda ešte nie, napriek tomu však prízvukoval, že „niet dôvodov meniť zásadnú líniu našej strany v otázke očistenia Republiky od Nemcov a Maďarov, naopak, treba ju energickejšie a urýchlene uskutočňovať“. Podľa Širokého v prvej etape by boli vysídlení tzv. aňáši a nilaši, ako aj funkcionári maďarských strán a spolkov. Týkalo by sa to 300 - 350 tisíc ľudí, na Slovensku by teda zostalo asi 400 tisíc Maďarov, z ktorých približne 250 tisíc by sa dalo vysídliť v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.3 Keďže aj po uskutočnení výmeny malo zostať na Slovensku okolo 150 tisíc obyvateľov maďarskej národnosti, a pretože sa strana v každom prípade zasadila o poslovenčenie južných území Slovenska, hlavne miest, uznesenie prijaté na zasadnutí súrilo aj presídlenie maďarského obyvateľstva v rámci republiky: „Budeme sa zasadzovať, aby prinavrátené mestá, ako Košice, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava, Komárno, Nové Zámky a aj hlavné mesto Slovenska, Bratislava
