Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
34 Kálmán Petőcz (i keď nie úplne oficiálne) „narába“ s existenciou deviatich národnostných menšín. Navyše, v Rade vlády pre národnostné menšiny a etnické skupiny, takisto v odborných komisiách Ministerstva kultúry pre udeľovanie grantov pre podporu menšinových kultúr sú zastúpení predstavitelia až dvanástich komunít (okrem vyššie zmienených ešte moravská, ruská a židovská). Skutočnosť, že malé národnostné komunity majú z objektívnych príčin omnoho menšie „nároky“ ako väčšie, organizovanejšie komunity, štát, resp. vládni predstavitelia často zneužívajú na zdôvodnenie reštriktívnych opatrení (či aspoň na vyvolávanie negatívnych nálad) voči veľkým menšinám, hlavne maďarskej. („Všetci sú spokojní, len Maďarom sa stále niečo nepáči.") Pri zdôvodňovaní tézy o „nadštandardnosti" menšinových práv v komunikácii s domácou i zahraničnou verejnosťou však úrady používajú najmä príklady vzťahujúce sa na situáciu maďarskej menšiny, a to nie vždy korektným spôsobom. Napríklad prítomnosť poslancov SMK v Národnej rade uvádza Slovenská republika pravidelne ako dôkaz uplatnenia princípu „efektívnej účasti národnostných menšín na rozhodovaní o záležitostiach týkajúcich sa ich identity“ (článok 15 Rámcového dohovoru).29 Opomína pritom skutočnosť, že poslanci SMK nie sú v parlamente prítomní vďaka nejakej pozitívnej diskriminácii, ale na základe uplatnenia „bežných“ občianskych a politických práv (práva na združovanie a práva voliť a byť volený), pričom žiadna z ostatných menšín v NR SR zastúpená nie je. Ďalej vláda opomína skutočnosť, že prítomnosť poslancov SMK sa za „efektívnu účasť“ na rozhodovaní o menšinových záležitostiach dá považovať len s veľkou rezervou. Ak sa totiž slovenské strany spoja v presadení nejakej úpravy nevýhodnej pre menšiny, SMK, ani Rada vlády pre národnostné menšiny, či občianske a spoločenské organizácie menšín nemajú žiadne reálne páky tomu zabrániť. Alebo, povedané ináč, nemajú k dispozícii efektívne mechanizmy, ktorými by mohli presadiť niečo, čo sami považujú za legitímne ciele a záujmy vyplývajúce z uplatnenia národnostných práv zaručených ústavou. Iným spôsobom interpretuje princíp efektívnej účasti menšín na riešení záležitostí, ktoré sa ich týkajú, napríklad zákonná úprava Slovinskej republiky, na ktorú sme sa už odvolávali vyššie. Slovinská ústava deklaruje, že „zákony, nariadenia a iné všeobecné právne predpisy, ktoré sa výhradne týkajú výkonu ústavných práv a postavenia národnostných komunít, nemôžu byť prijaté bez súhlasu zástupcov dotknutých národnostných komunít.“30 Na tomto mieste je účelné sa vyjadriť aj k otázke, ako by sa mal interpretovať ústavný princíp občianskej rovnosti vo vzťahu k „jazykovému aspektu“ národnostných práv. Tento problém totiž tvorí kľúčovú časť argumentácie ústavného súdu v rozhodovaní o vyššie zmienenom podaní skupiny poslancov vo veci zákona o štátnom jazyku z roku 1997. Pred tým, ako sa budeme venovať dôvodom ústavného súdu, pristavíme sa ešte pri odporúčaniach Výboru ministrov Rady Európy v súvislosti s implementáciou Charty Slovenskou republikou. V jednom z odporúčaní sa navrhuje, aby orgány Slovenskej republiky „preskúmali obmedzenia v používaní regionálnych alebo menšinových jazykov, ktoré vyplývajú zo zákona o štátnom jazyku“.31 Hodnotiaca správa Výboru expertov, na základe ktorej bolo odporúčanie prijaté, argumentuje nasledovne: „zákon o štátnom jazyku ostal v platnosti napriek tomu, že Charta nadobudla účinnosť. Tento zákon obsahuje niekoľko reštriktívnych ustanovení, ktoré prekážajú riadnemu uplatňovaniu niektorých ustanovení Charty (medzi inými vzhľadom na používanie alebo prijatie dvojjazyčných miestnych názvov a používanie regionálnych alebo menšinových jazykov v zariadeniach sociálnej sta
