Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Zákon o štátnom jazyku... 35

rostlivosti). Preto tu existuje potreba novelizovať tento zákon vo svetle záväzkov, ktoré Slovensko prijalo pri ratifikácii Charty, aby bol s Chartou konzistentný. Je tu tiež potreba prispôsobiť doplnkovú alebo súvisiacu legislatívu, napríklad v súvislosti s uverejňovaním úradných dokumentov regionálnymi a miestnymi orgánmi.“32 Vláda toto odporúčanie neakceptovala, so zdôvodnením, že úlohou štátu je len „zabezpečiť adekvátny stupeň ochrany menšinových jazykov pred ich zánikom.“ Právna úprava „nepredpokladá rovnaký rozsah používania menšinových jazykov aký má štátny jazyk a nepredpokladá ani «zrovnoprávnenie» týchto jazykov so štátnym jazykom.“33

Zamyslime sa hlbšie nad touto argumentáciou. Po prvé, vidíme zásadný rozdiel v prístupe k aplikácii Charty. Kým stanovisko expertov Rady Európy sa zasadzuje za aktívnu podporu menšinových jazykov, vláda sa uspokojuje s ochranou pred ich zánikom. Problém je v tom, že bez aktívnej podpory v prostredí, ktoré sa dynamicky mení, menšinový jazyk začína chátrať. V konečnom dôsledku vedie politika „status quo“ k stagnácii menšinového jazyka, v horšom prípade k jeho faktickému zániku. Slovenská republika sa však zrejme obáva, že aktívna podpora menšinových jazykov, tak ako to odporúča Rada Európy, by viedla k zrovnoprávneniu týchto jazykov so štátnym jazykom. Na tomto mieste treba položiť otázku, prečo by to malo byť apriórne zlé, nesprávne, prípadne protiústavné, či nesúladné s medzinárodnými ľudskoprávnymi normami? Existuje na to nejaký morálne akceptovateľný argument?

Otázka je zle položená. Pretože pri zrovnoprávnení jazykov by malo ísť predovšetkým o zrovnoprávnenie ich používateľov, pričom zrejme nejde o to, aby všetky jazyky používané na území štátu boli rovnocenné vždy a bezpodmienečne. Zrejme v úradnom styku by mal mať jeden z jazykov vo vzťahu k územiu celého štátu z praktických dôvodov status „prvého medzi rovnými". (I takýto model však môže mať rôzne obmeny, ako to uvidíme nižšie na príklade Fínska.) Je však z morálneho, či ľudskoprávneho pohľadu ospravedlniteľný nárok, aby jeden z jazykov bol za každých okolností uprednostnený, a to aj vtedy, ak je jazykom len jedného-jediného obyvateľa obce? Len preto, že ten jediný patrí k väčšinovému národu? Takáto je totiž filozofia zákona o štátnom jazyku.

Ako sa dá táto filozofia zosúladiť s ústavným princípom rovnosti občanov v dôstojnosti a právach, s princípom ich nediskriminácie na základe národnosti, s občianskym princípom budovania štátu? Pozrime sa, ako sa s touto otázkou vyrovnal ústavný súd vo svojom, už vyššie citovanom náleze PL ÚS 8/96.

„Článok 34 ústavy [...] príslušníkom národnostných menšín alebo etnických skupín nepriznáva základné právo, ktorému by zodpovedala povinnosť štátu (zákonodarcu) «zrovnoprávniť» právne postavenie jazyka menšiny alebo etnickej skupiny s právnym postavením «väčšinového» jazyka, v dôsledku čoho by došlo k rovnocennému používaniu ako väčšinového (oficiálneho), tak i menšinových jazykov. Akceptáciou argumentácie navrhovateľa by právne a aj fakticky došlo k vytvoreniu systému viacerých a rovnocenných «štátnych» jazykov na území Slovenskej republiky a termín menšinový jazyk by v dôsledku toho stratil svoj reálny význam. Článok 34 ústavy síce garantuje príslušníkom národnostných menšín a etnických skupín právo na používanie ich jazyka (čl. 34 ods. 2 písm. b), avšak k porušeniu čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 34 by mohlo dôjsť len vtedy, ak by § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku niektorým menšinám odnímal (zakazoval) používanie ich jazyka, a to pre niektorý z «diskriminačných» dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 ústavy.“34