Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Zákon o štátnom jazyku... 33 národnostnej menšiny, bez dostatočného vysvetlenia, prečo je táto hranica taká vysoká. Ako sme naznačili vyššie, v Maďarsku v krajnom prípade stačí 5 občanov, aby sa uplatnili ich jazykové práva v danej obci, na Slovensku niekedy nestačí ani 10 tisíc (Košice), či 20 tisíc (Bratislava) občanov patriacich k danej národnosti. Pre väčšinu národnostných menšín 20 %-ná hranica znamená absolútnu prekážku pre uplatnenie ich jazykových práv, zaručených ústavou SR v teoretickej rovine. Z trinástich evidovaných národnostných menšín preto toto ústavné právo môže efektívne využiť len päť komunít - maďarská, rómska, rusínska, ukrajinská a nemecká (tá však len v prípade jednej jedinej obce).25 No aj pre týchto päť je hranica značne obmedzujúca, pretože vylučuje z možnosti uplatnenia daného práva neúmerne veľký počet jednotlivcov patriacich k danej národnosti. Vylučuje sa až tak neúmerne vysoký podiel príslušníkov menšín, až je odôvodnená otázka, či toto právo má reálny obsah, či nie je len prázdnou formou? Preskúmanie opodstatnenosti uvedenej 20 %-nej hranice pre komunikáciu so správnymi orgánmi bolo aj jedným z odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy po ukončení prvého monitorovacieho cyklu implementácie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z ratifikácie.26 Vláda v odpovedi na toto odporúčanie uvádza: „Uvedený podiel vychádza jednak z vysokého počtu národnostných menšín na území Slovenskej republiky, ich vysokého podielu na obyvateľstve Slovenskej republiky a súčasne zo stavu osídlenia Slovenskej republiky, ktoré je charakterizované vysokým počtom obcí s malým počtom obyvateľstva.“27 Vláda teda vychádza z faktu vysokého počtu národnostných menšín a ich pomerne vysokého podielu na celkovej populácii. Výsledkom zákonnej úpravy je však obmedzenie priznaného práva na čo najmenší počet národnostných menšín a na čo najmenší počet ich príslušníkov, ktoré týmto právom reálne dokážu disponovať. V tomto prístupe vlády (a štátu) je jasne identifikovateľná politika tzv. dvojitých štandardov pri interpretácii práv vyplývajúcich z článku 34 ústavy. Po prvé, právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje pojem „národnostné menšiny a etnické skupiny“, právam ktorých venuje celý jeden oddiel ústavy, na rozdiel napríklad od ústavy Slovinskej republiky, ktorá jasne deklaruje, na ktoré komunity sa národnostné práva vzťahujú. Po druhé, prostredníctvom vyhlásenia pripojeného k ratifikačným listinám Charty predsa len „nepriamo“ uznáva 9 národnostných menšín (maďarskú, rómsku, rusínsku, ukrajinskú, nemeckú, českú, poľskú, bulharskú a chorvátsku). Zároveň však deklaruje, že Chartu nepovažuje za právny dokument ochraňujúci menšiny, ale za dokument ochraňujúci „ohrozené jazyky“ ako kultúrnu hodnotu, pričom štruktúru Charty berie paradoxne za vzor legislatívnej úpravy ochrany a používania väčšinového jazyka štátu. Po tretie, znenie zákona o používaní jazykov menšín a praktická jazyková a národnostná politika štátu ústi do situácie, keď si jazykové a národnostné práva môžu reálne uplatňovať len štyri národnostné menšiny: maďarská, česká, ukrajinska/rusínska a nemecká. Čiže presne tie národnostné komunity, ktoré mali de facto štátotvorný status aj za prvej československej republiky a po roku 1968, v zmysle ústavného zákona č. 144 o postavení národností.28 (Rómovia - Cigáni boli až do začiatku deväťdesiatych rokov považovaní za „etnickú skupinu“.) Štát nie je ochotný upraviť obmedzujúce klauzuly právnych predpisov (napr. zmienenú hranicu 20 %) tak, aby boli národnostné práva reálne dosiahnuteľné aj pre ostatné menšiny. Na jednej strane teda štát v praxi ráta len s existenciou piatich skupín, ktoré aj historicky za národnostné menšiny považované vždy boli, na druhej strane formálne
