Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
24 Kálmán Petőcz Ak by zákonodarca v roku 1992 pod termínom „štátny jazyk“ chápal prostriedok komunikácie v celom verejnom styku, tak, ako to vyplýva zo zákona o štátnom jazyku, prečo by potom tento termín prekladal ako „official language“? Pojem „official language“ má predsa jasný obsah -je to prostriedok komunikácie v úradnom styku. Ak však zákonodarca už vtedy chápal obsah pojmu štátneho jazyka vo veľmi širokom význame, znamenalo by to, že pri preklade určenom pre zahraničnú odbornú a politickú verejnosť zámerne zavádzal. Podľa nášho názoru však z celkového kontextu okolností pri prijímaní ústavy, i z logickej analýzy jej textu vyplýva, že pojem „štátny jazyk" v článku 6 sa významovo kryje s pojmom úradný jazyk, a takú širokú interpretáciu, aká sa mu prisudzuje dnes, nadobudol až neskôr. V tejto súvislosti je poučné si pripomenúť rozpravu o prvom česko-slovenskom jazykovom zákone, prijatom Národným zhromaždením v Prahe vo februári 1920.9 Pomerne veľká pozornosť sa v rozprave venovala práve § 1 jazykového zákona, v ktorom išlo o to, akú terminológiu použiť pre označenie všeobecného prostriedku komunikácie v úradnom styku. Časť poslancov argumentovala v prospech termínu „oficielní“ (úradný) jazyk, pričom sa odvolávala na článok 7 „malej“ zmluvy zo St. Germain-en-Laye.10 Podľa tohto článku, „jestllže by vláda československá zavedla néjaký oficielní jazyk, bude pres to poskytnutá pŕíslušníkiim československým jiného jazyka než českého pŕimérená možnost, aby pred soudy používali svého jazyka jak ústné, tak písemné." Iná časť poslancov, na čele najmä s prvým česko-slovenským ministerským predsedom Karlom Kramáŕom, predsedom strany Československá národní demokracie, sa zasadzovala o to, aby „beze všeho jasné a určité bylo ŕečeno, že státním jazykem Československé republiky jest jazyk československý". Podľa Kramáŕa je tento termín nevyhnutné používať nie preto, žeby chcel česko-slovenský štát pokračovať v germanizačnej (a maďarizačnej) politike Rakúsko-Uhorska, ale preto, aby národ „československý“ dal zreteľne najavo, že má odteraz svoj vlastný štát, v ktorom sa už Nemci nemôžu správať tak, ako keby to bol primárne ich štát. (Termín „štátny jazyk" sa zaužíval v rakúsko-uhorskej legislatívnej praxi, v rakúskej časti monarchie ako „Staatssprache“, v uhorskej ako „államnyelv“.) Termín štátny jazyk mal teda v slovníku vtedajších česko-slovenských politikov nádych skôr symbolický a ideologický. Nebol vyjadrením koncepcie jediného jazyka celého verejného styku. Nakoniec, výstižne to dokumentuje aj kompromis, ktorý nakoniec vo vtedajšom Národnom zhromaždení uzavreli oba tábory. Dohodli sa na nasledovnom znení úvodu prvého paragrafu: „Jazyk československý jest státním, oficielním jazykem republiky. (ČI. VII. Smlouva mezi čelnými mocnostmi spojenými i sdruženými a Československem, podepsaná v Saint-Germain-en-Laye dne 10. záŕí 1919.)" Podobný symbolicko-ideoiogický obsah mal podľa nás pojem štátny jazyk aj v roku 1992, pri prijímaní slovenskej ústavy. Rozmer výlučnosti do pojmu štátny jazyk vniesli až tzv. národné sily v 90. rokoch dvadsiateho storočia. (Ak si odmyslíme obdobie povojnové, keď sa diskriminácia Nemcov a Maďarov preniesla aj do diskriminácie jazykovej - používanie nemčiny a maďarčiny na verejnosti bolo nežiaduce a zakázané.) Prijatím zákona o štátnom jazyku č. 295/1995 Z. z. aj jeho novely schválenej vládou v marci 2009, idú teda štátne orgány podľa nás nad rámec toho, čo predpokladá ústava vo svojom článku 6. Zákon o štátnom jazyku totiž rozširuje oblasti úpravy používania štátneho jazyka na de facto všetky oblasti verejného styku.
