Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Zákon o štátnom jazyku... 25 Dokonca novým odsekom 5 v § 1 rozširuje pôsobnosť zákona okrem štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy aj na „iné orgány verejnej správy, právnické osoby, fyzické osoby podnikateľov a fyzické osoby v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom". Zasahuje teda aj do súkromnej sféry, a neprípustné tým obmedzuje slobodu prejavu súkromných právnických a fyzických osôb. Takéto rozšírenie úpravy používania štátneho jazyka vychádza z osobitnej politickej koncepcie, ktorá je obsiahnutá v preambule zákona a podrobnejšie vysvetlená v predkladacej a dôvodovej správe zákona. Podľa preambuly zákona je slovenský jazyk „výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky“. O filozofii zákona a o motivácii predkladateľa sa najviac môžeme dozvedieť z dôvodovej správy, ako aj z rozpravy pri prerokúvaní zákona v Národnej rade. Po prijatí zákona č. 270/1995 Z. z. skupina 33 poslancov NR SR zastúpená advokátom JUDr. Štefanom Detvaim doručila 26. mája 1996 na Ústavný súd rozsiahle podanie, v ktorom namietala nesúlad celkom 26 ustanovení zákona s ústavou a medzinárodnými ľudskoprávnymi dohovormi, ktorých je SR zmluvnou stranou. Ústavný súd vyniesol v predmetnej veci rozsudok 26. augusta 1997.11 Medzi ustanoveniami namietanými skupinou 33 poslancov boli aj zmienené dve konštatácie preambuly zákona o tom, že „slovenský jazyk je výrazom suverenity Slovenskej republiky“, resp. že slovenský jazyk je prostriedkom zabezpečenia rovnosti občanov v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky. Ďalej, navrhovatelia namietali § 1 odsek 2 zákona, podľa ktorého „štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky“. Toto ustanovenie je v preambule a dôvodovej správe zdôvodnené tým, že „slovenský jazyk je všeobecným dorozumievacím prostriedkom občanov SR“, ďalej, že „Slováci sú jediným štátotvorným subjektom Slovenskej republiky“, resp. že slovenský jazyk ako štátny jazyk plní „štátnointegratívnu“ funkciu v spoločnosti. Podľa navrhovateľov je však suverenita (zvrchovanosť) štátu právnym pojmom na označenie nezávislosti štátnej moci od inej moci a používanie daného pojmu v uvedenom kontexte je zmätočné a zavádzajúce. To, v čom spočíva suverenita Slovenskej republiky, je jednoznačne vyjadrené a zakotvené v článkoch 1 a 2 Ústavy SR. Pre názornú ilustráciu uveďme príslušné články Ústavy: ČI. l (1) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. (2) Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. ČI. 2 (1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. (2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
