Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Zákon o štátnom jazyku... 23

Novelizácia jazykového zákona bola napriek protestom predložená do NR SR a 16. apríla bola v prvom čítaní prijatá v nezmenenej podobe. Návrh poslaneckého klubu Strany maďarskej koalície (MKP-SMK), aby bol návrh stiahnutý úplne, nebol zohľadnený.6 Novelizácia zákona bola nakoniec NR SR schválená 30. júna 2009, po mnohonásobných prestrelkách v médiách i v samotnom parlamente. Prijatie zákona prispelo k ďalšiemu vyhroteniu slovensko-maďarských vzťahoch, a už po niekoľkýkrát za ostatné roky bolo zrušené plánované stretnutie premiérov Maďarska a Slovenska v Budapešti.

Zákon o štátnom jazyku v navrhovanom novom znení obšírne a podrobne upravuje používanie jazykov v rôznych oblastiach verejného styku. Cieľom tejto štúdie nie je analyzovať do detailov všetky paragrafy novely, či pôvodného zákona, ale venovať sa predovšetkým jeho filozofii a celkovej koncepcii. Jednotlivými ustanoveniami sa budeme zaoberať do tej miery, v akej vystihujú skutočnú filozofiu zákona.

1. Filozofia zákona o štátnom jazyku, pojem štátneho jazyka

Zákon o štátnom jazyku prijala NR SR 15. novembra 1995. Účinnosť nadobudol 1. januára 1996 ako zákon č. 270/1995 Z. z. Zákon obsahoval aj ustanovenie o sankciách. Toto nadobudlo účinnosť 1. januára 1997, avšak prijatím zákona č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín bolo zrušené.

Prijatie zákona o štátnom jazyku bolo podľa vtedajšej vládnej koalície (HZDS-SNS-ZRS) potrebné z toho dôvodu, aby sa naplnil článok 6 ústavy SR, podľa ktorého „na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk“. V čase prijatia ústavy, t. j. v septembri 1992, bol však v platnosti zákon č. 428/1990 Z. z. o úradnom jazyku, navyše, podľa odseku 2 vyššie zmieneného článku 6 ústavy „používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon“. Z týchto dvoch skutočností je odôvodnené urobiť záver, že pod štátnym jazykom chápal zákonodarca prijímajúci ústavu taký informačný a komunikačný prostriedok, ktorý by slúžil predovšetkým na komunikáciu v úradnom styku. Takýto komunikačný prostriedok sa spravidla označuje ako jazyk úradný, oficiálny. Tento predpoklad potvrdzuje aj skutočnosť, že zákonodarca cítil potrebu osobitne vyzdvihnúť odkaz na používanie iných jazykov než štátneho jazyka práve v úradnom styku v tom istom článku, ktorým stanovil slovenský jazyk za „štátny jazyk“. Urobil to napriek tomu, že v čl. 34 ods. 2b) sa osobitne uvádza právo používania materinského jazyka v úradnom styku pre osoby patriace k národnostným menšinám a etnickým skupinám. Skutočnosť, že pod „štátnym jazykom“ podľa článku 6 ústavy by bolo treba chápať jazyk úradný, naznačuje aj oficiálny preklad ústavy na stránke úradu vlády SR, určený pre informovanie zahraničných partnerov.7 Článok 6 je tu v anglickom preklade uvedený takto:

(1) The Slovak language is the official language of the Slovak Republic.

(2) The use of languages other than the official language in official communications shall be determined by law.

Hovorí sa tu jednoznačne o jazyku oficiálnom, teda úradnom, a nie štátnom. Text na stránke úradu vlády je pritom prebratý z oficiálneho prekladu ústavy do anglického jazyka, vydaného NR SR roku 1992.8