Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
22 Kálmán Petőcz umožnilo v správnom konaní používať jazyk spĺňajúci požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka (čiže jazyk český), ak je to ich materinský jazyk.3 Pri posudzovaní návrhu v Legislatívnej rade vlády došlo v texte k niektorým úpravám, ktoré však nemali zásadný vplyv na celkovú filozofiu a koncepciu návrhu. Výnimkou je práve ustanovenie o umožnení používania českého jazyka v úradnom styku so všeobecnou platnosťou, t. j. na celom území SR. K skutočnosti, že toto ustanovenie vlastne búra celú filozofiu zákona, sa vrátime neskôr. Text odobrený Legislatívnou rady vlády bol vládou SR schválený 11. marca. Deň pred zasadnutím vlády spustili maďarské menšinové organizácie združené v Združení pre spoločné ciele - Szövetség a Közös Célokért petíciu.4 V nej okrem iného žiadali, aby bolo zákonom garantované vysielanie regionálnych rozhlasových a televíznych staníc v maďarskom jazyku, aby v ich prípade nebolo povinné dvojjazyčné vysielanie, a aby pripravená novela zákona o štátnom jazyku neobmedzovala ďalej jazykové práva menšín. Žiadali takisto uznanie maďarského jazyka ako regionálneho (teritoriálneho) jazyka v Slovenskej republike a rozšírenie možností jeho používania v regiónoch obývanými občanmi maďarskej národnosti. Iniciátori petície reagovali na jedno konkrétne ustanovenie zákona o štátnom jazyku, konkrétne na § 5 odsek 4, podľa ktorého „vysielanie regionálnych alebo lokálnych televíznych staníc, rozhlasových staníc a rozhlasových zariadení sa zásadne uskutočňuje v štátnom jazyku. Iné jazyky sa smú používať pred odvysielaním a po odvysielaní danej relácie v štátnom jazyku.“ Pre zaujímavosť tu uveďme argument, ktorý v súvislosti so zmieneným ustanovením použil zástupca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“) pri pojednávaní vo veci jazykového zákona pred Ústavným súdom roku 19975: „Zákon aj pri vysielaní regionálnych alebo lokálnych televíznych staníc, rozhlasových staníc a rozhlasových zariadení zotrváva na požiadavke používania štátneho jazyka. Ide o vysielanie, ktoré plošne zasahuje do regiónov a lokalít, ktoré sú schopné ovplyvniť verejnú mienku a navodiť situačnú filozofiu divákov a poslucháčov na území. Ani tu však zákon explicitne nezakazuje používanie iných jazykov. Tieto sa smú používať pred odvysielaním a po odvysielaní danej relácie v štátnom jazyku.“ Zákonodarca sa tu ani veľmi nesnaží zakryť skutočnosť, že pri regulovaní regionálneho či lokálneho vysielania mu ide zrejme o skrytú cenzúru. Tieto rádiá a televízie sú „schopné navodiť situačnú filozofiu divákov a poslucháčov na území" (!), a preto treba zrejme zabrániť, aby túto svoju schopnosť využili na šírenie protištátnych ideí. Ak ich prinútime vysielať v slovenskom jazyku, to ich už apriórne bude nabádať k autocenzúre, a zároveň sa tým značne uľahčí výkon štátneho dohľadu slovenským jazykovým (či ideologickým) inšpektorom. Ako ináč než takýmto výkladom sa dá interpretovať myšlienkovo, štylisticky i gramaticky zmätočná pasáž zo stanoviska NR SR? K stanovisku Ústavného súdu k tomuto konkrétnemu ustanoveniu jazykového zákona sa vrátime neskôr. Iniciátori petície v ďalšom bode reagovali na zvyšné ustanovenia zákona a jeho pripravovanej novely, ktoré podľa nich zasahujú do slobodného používania menšinových jazykov nad rámec toho, k čomu sa SR zaviazala vo svojom základnom zákone a medzinárodných dokumentoch, konkrétne v slovensko-maďarskej základnej zmluve, v Rámcovom dohovore Rady Európy o ochrane národnostných menšín (ďalej len „Rámcový dohovor“) a v Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov (ďalej len „Charta“).
