Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
Národné zmierenie 17 viesť k politickému spoločenstvu nová cesta aj vtedy, ak väčšia časť politickej elity zahatáva už známe cesty. Odpoveď je zrejme pozitívna - keby takej cesty nebolo, nemohli by sa uskutočniť veľké zmeny našej politickej kultúry, predsa aj tie sa odohrali proti vôli mocných. Ani mocenské prostriedky stavovského absolutizmu nedokázali zastaviť osvietenstvo, ani ešte vyspelejšie prostriedky komunistickej diktatúry nezabránili zmene režimu. Nejeden štát západnej Európy už prekonal národné plány na elimináciu menšín, a zaviedol viackuítúrny model autonómií, alebo konsociačných mechanizmov. Tento vývoj by sme mohli interpretovať ako čisto utilitárne rozhodnutie, nakoľko za každou zmenou stáli konkrétne politické záujmy. Lenže podobné záujmy existovali aj v minulosti, no neovplyvnili postoje strán dovtedy, kým nedošlo k zmene hodnotového poriadku národnej väčšiny vo vzťahu k menšinám. V našom prípade sa zdá byť cesta ešte hrboľatejšia, ba až nepriechodná, pretože po roku 1989 prevládlo v tomto regióne čisto utilitaristické politické správanie, považujúce akúkoľvek zásadovosť - a to nielen v otázke národa - za nepotrebnú až nevýhodnú. Z nášho hľadiska podstatným prvkom tohto postoja je populizmus, schopný využiť akékoľvek konštatácie a argumenty, ak sa tieto zdajú byť z mocenského hľadiska užitočné. Hlboko zakorenená národná nevraživosť v našom regióne má významné miesto v komunikačnej zásobárni mocenského kalkulu. Podstatou protimaďarskosti v našej dobe nie je racionálna reakcia na skutočné ohrozenie, stal sa z nej efektívny politický nástroj, ktorý žije vlastným životom aj za absencie reálneho ohrozenia. Aby sa efektívnosť tohto nástroja zvýšila, treba ho pred verejnosťou zracionalizovať - teda treba vytvoriť zdanie ohrozenia, aj keď ono reálne neexistuje. Preto sa v záujme zmierenia treba popasovať nielen s argumentmi pre elimináciu maďarských menšín, ale aj s mocenským záujmom viažucim sa na politickú výhodnosť udržania protimaďarskosti. Ide o zdanlivo neriešiteľnú úlohu - národný štát ovláda školstvo, stojí za nim armáda intelektuálov, považujúca odstránenie Maďarov za národný cieľ. Veľká časť týchto intelektuálov sa socializovala ako súčasť úradníckej inteligencie za komunizmu, preto jej hodnotovému poriadku nie je vzdialená výroba ideológie. Lenže oproti obdobiu od roku 1918 nastala zmena v dvoch dôležitých otázkach. Jednou je bezpečnosť hraníc. Už aj po zmene režimu bolo jasné, že hranice štátov Strednej Európy sú stabilné,11 navyše sa štáty regiónu stali členmi Európskej únie a NATO, ktoré stoja na báze garantovania hraníc členských krajín. Ďalšia odlišnosť v porovnaní s medzivojnovým obdobím je tá, že sa rodí nová inteligencia, ktorá považuje protimaďarskosť za záťaž pre demokraciu. Po prvej fáze zmeny režimu sa k moci dostali také skupiny politikov, ktoré sa snažia o oslabenie, ba až odstránenie liberálnej demokracie, pričom pri zabezpečovaní ich spoločenského zázemia zohráva kľúčovú úlohu ideológia protimaďarskosti a vízia homogénneho štátu, zbaveného Maďarov. Boj proti Maďarom sa stal nástrojom na okliešťovanie slobody ich vlastného národa. Stal sa nástrojom ovládania aj tých príslušníkov väčšinového národa, ktorí politickú budúcnosť svojej krajiny spájajú s liberálnou demokraciu, a sú pripravení pre to aj niečo urobiť. Situáciu tých, ktorí protimaďarskosť chápu ako škodlivé historické dedičstvo, sťažujú dve politické atitúdy. Jednou je používanie dvojznačných výrazov, formulácií pri spomínaní otázky hraníc v politickej komunikácii v Maďarsku a vo vnútri maďar
