Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
Rastie (pribúda?) ako šaty Pražského Jezuliatka...“ 67 helyi, Székesfehérvári, v Győri atď. Odfotografoval som kópie sôch Pražského Jezuliatka, ktoré boli položené na hroboch belgických dedinských cintorínov. Vo výkladoch mníchovských starožitníctiev som videl tabernákulové, obliekacie sochy vyrobené pre domáce používanie, u predavačov posvätných (liturgických) predmetov na pútnych miestach (Altötting, Pŕíbram-Svätá Hora atď.) sa taktiež dali kúpiť sadrové podoby tejto sochy. V Mníchove sa na Vianoce r. 1997 zaoberali zobrazovaním malého Ježiška aj dve výstavy: pod názvom Schön wie das Augustinerkind v Múzeu lovu a rybolovu, resp. v Bavorskom štátnom múzeu pod názvom II Bambino Gesù (Gockerell 1997). Paul Claudel mu dokonca venoval báseň s názvom Pražské Jezuliatko! Ako to už z doposiaľ uvedeného vyplýva, tejto téme sa venuje literatúra, ktorá by stačila na jednu knižnicu, avšak nikde som nenašiel ďalšie údaje o rastúcich šatách Pražského Jezuliatka. Vysvetlenie treba pravdepodobne hľadať kdesi pri pôvode španielskej legendy, ktorá hovorí o rastúcich šatách Krista. Na vysvetlenie zmyslu a pôvodu slovného zvratu existuje však aj iný pokus, ktorý patrí skôr do okruhu ľudovej etymológie. Ferenc Csókás (1927-2002), ktorý bol dobrým znalcom života ľudu v pohronskej obci Bíňa a aktívnym dobrovoľným národopisným zberateľom, v liste na moju adresu zo 17. novembra 1996 doslova takto píše: V 1947-om ma ako mládenca postihla detská nemoc záškrt-diftérla. Dostal som sa do levickej nemocnice, keďže táto choroba je nákazlivá, po vyliečení si ma tam ešte podržali. Vtedy ešte aj cirkevné sestry vykonávali službu pri chorých. V objekte nemocnice mali rehoľu a vedľa nej kaplnku, v ktorej bola každé ráno svätá omša a večer spoločná modlitba. Ja ako katolícky mládenec som bol so sestrami v dobrom vzťahu a chodil som do kaplnky. Správkyňou kaplnky bola staršia maďarská sestra menom Ambrózia, s ňou som sa zvykol zhovárať. Pri jednej príležitosti upravovala ozdobné šaty vo veľkosti dieťaťa. V skrini bolo viac takýchto šiat, vždy v inej základnej farbe. Ukázala mi ich a hovorila, že sú to šaty Pražského Jezuliatka. Ukázala mi aj tie šaty, ktoré ona sama vyhotovila, vyšila a darovala kostolu. Teraz, keď sa skončil veľkonočný okruh sviatkov, treba mu dať šaty inej farby. Odviedla ma k bočnému oltáru kaplnky a ukázala mi kópiu Pražského Jezuliatka. Povedala, že originál je v jednom kostole v Prahe (spomenula aj v ktorom, žiaľ, odvtedy som to zabudol). Teraz som sa na to opýtal nášho duchovného otca: vie, že jestvuje, ale ani on nevie, v ktorom kostole sa nachádza. Toľko však povedal, že aj v tvrdošovskom majú jeho kópiu. Farby cirkevného obradu (liturgické farby) sú: biela ako farba čistoty, ružová ako farba radosti, zelená ako farba nádeje, červená ako farba mučeníctva, fialová ako farba kajúcnosti a čierna ako farba smútku. Každý okruh sviatkov má vlastnú predpísanú farbu, v ktorom kňaz koná bohoslužbu, obrad. Aj pri šatách Pražského Jezuliatka musia byť dodržané tieto základné farby a v súlade s okruhom sviatkov musí byť oblečený. Výšivky, ozdoby môžu byť na nich pozlátené alebo postriebrené, alebo na nich môžu byť vyšívané kvetinové vzory. Šaty sa takto darúvajú, šijú, vyšívajú alebo dávajú ušiť. Týmto pribúda, rastie ich množstvo a umiestňujú ich osobitne do skríň. Z tohto pochádza porekadlo, ktoré medzi Maďarmi nebolo príliš rozšírené. Zvykli tak hovoriť o človeku, ktorý mal veľa a ešte mu pribúdalo. Zriedkavejšie sa v tejto súvislosti hovorilo o zemi, o pôde. Názorným príkladom je ľudový odev, u nás zvláštne oblečenie s krátkou sukňou. Bohatšie slobodné dievky na každý sviatok dostali nové šaty, chudobnejšie vtedy poznamenali: „Pozri, zas má nové šaty, pribúdajú jej ako šaty Pražského Jezuliatka.“ Priznám sa, keď som prvý raz počul toto prirovnanie, aj mne prišli na um podobné vysvetlenia, patriace skôr do kategórie ľudovej etymológie. Teda to, že idióm sa vzťahu
