Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
Americké, britské a francúzske zajatie po 2. svetovej vojne... 49 sovietsku zónu bez problémov, v niektorých prípadoch sa to nezaobišlo bez incidentov (Ernő Benyó, Ľudovít Petro). Rodné obce a mestá mojich pamätníkov sa po roku 1945 stali opäť súčasťou Československa. Nové československé vedenie chcelo vybudovať národný štát Čechov a Slovákov, v ktorom nemali mať miesto ani Nemci, ani Maďari. Na stranu víťazov zaradené Československo, Rumunsko a Juhoslávia si vypýtali svojich občanov zo zajateckých táborov69. Veľká časť mojich pamätníkov a v prvom rade tí, ktorí prežili časť svojho západného dobrodružstva v táboroch, spomínali československé delegácie, ktoré prichádzali do západných zón hľadať osoby pochádzajúce z územia zreštaurovaného Československa. Niektorí hovorili o tom, že sa ich delegácie pýtali na národnosť, prípadne na národnosť otca či matky - ak bol jeden z rodičov slovenskej (resp. českej) národnosti, mohol byť zajatec považovaný za Slováka (resp. Čecha) a mohol byť zaradený do transportu smerujúceho domov. Mnohíto využili a zaklamali o národnosti svojich rodičov, ale nebolo to vždy také jednoduché - väčšinou boli vyskúšaní zo znalosti slovenčiny. Vzhľadom na vtedajšiu politiku Československa je pravdepodobné, že tieto komisie mali v náplni práce dostať domov iba osoby nenemeckého a nemaďarského pôvodu, teda Čechov, Slovákov, Rusínov, prípadne odvlečených Rómov a Židov. Situácia však nebola podľa výpovedí mojich pamätníkov jednoznačná - v komisiách boli aj nápomocní ľudia, ale aj takí, ktorí s Maďarmi príliš nesympatizovali. Organizované transporty, ktorými prichádzali domov moji pamätníci, sledovali dve hlavné trasy - severnú a južnú. Medzi tými, ktorí prišli domov severnou cestou, sa najčastejšie skloňuje Plzeň, kde boli transporty podľa slov mojich pamätníkov odovzdané československým orgánom. Už tu niektorí pamätníci zažívali scenár vyšetrovania a preverovania, aký zažívali viacerí západniari v iných etapách cesty, či už išli cez československé územie alebo cez Maďarsko. Nové povojnové vlády Československa a Maďarska sa totiž podujali na neľahkú úlohu odchytenia tých navrátilcov, ktorí boli podozriví z páchania vojnových zločinov, alebo boli členmi organizácií, ktoré takéto zločiny páchali (SS, nyilaši, príslušníci maďarského žandárstva), o čom hovorila aj väčšina mojich pamätníkov. Filtrácie podozrivých osôb začali už v zajateckých táboroch. Západní spojenci zadržali 182 tisíc osôb podozrivých z vojnových zločinov a široké kategórie osôb s členstvom v príslušných organizáciách70. Podobný scenár filtrovania sa opakoval aj v iných českých mestách (v prvom rade v Prahe) - niektorí pamätníci cezeň prešli hladko, ale boli aj takí, ktorých na ceste domov zadržali, niekedy aj na viac dní, prípadne týždňov. László Belkovics tak strávil tri týždne u moravských sedliakov, ktorí sa k svojim mladým zverencom správali slušne. Niektorí však dopadli horšie - Ferenc Ivancsík sa opäť ocitol v ťažkej situácii, keď v jednom českom tábore neďaleko Prahy bol donútený stráviť niekoľko týždňov v mimoriadne zlých podmienkach. Moji pamätníci mali rôzne skúsenosti aj v prípade Bratislavy. Ferenc Strasser a jeho druhovia tu boli vítaní vyslovene dobre, iní, ako napríklad Alfonz Gányovits zažili hnev 69 Tárcái, 1992, 54-55. 70 Burleigh, 2008, 660.
