Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
50 Zoltán Kőrös miestnych, ktorí do nich hádzali kameňmi. Niektorých navrátilcovtu aj zadržali, niekedy aj na viac dní - v tomto prípade bol najčastejšie skloňovaným miestom Bratislavský hrad, na ktorom viacerí pamätníci zažili ďalšie kolo vyšetrovaní. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že pre mojich pamätníkov bola o niečo menej problematická južná trasa, hoci aj tu sa stretávali s ťažkosťami. Bola to trasa, cez ktorú išli tie transporty, ktorých pasažieri uviedli za svoju domovskú krajinu Maďarsko - medzi nimi aj viacerí kalkulujúci Felvidéčania, ale prešlo ňou aj veľa jednotlivcov, ktorý išli domov neoficiálne. Špeciálne postavenie na tejto trase mal americký tranzitný tábor v rakúskom Pockingu, spomínaný tak v literatúre, ako aj niektorými mojimi pamätníkmi. Tento rakúsky tábor, nachádzajúci sa v rukách Američanov, bol jedným z najznámejších utečeneckých táborov, dostávali v ňom miesto aj rodinní príslušníci vojakov71. Viacero pamätníkov spomína aj mesto Linz, ktoré malo špeciálne postavenie, pretože sa tu stretávali dve zóny, americká a sovietska. Ako o tom svedčí prípad Józsefa Pappa, aj v prípade južnej trasy sa vstupom do sovietskej zóny zvyšovalo nebezpečenstvo zo strany Sovietov. Viaceré transporty južnej trasy sprevádzali Američania až do cieľa cesty - v spomienkach mojich pamätníkoch sa častejšie vyskytuje Komárno, Budapešť či Kaposvár, odborná literatúra spomína okrem nich aj Székesfehérvár a Szentgotthárd. Dohľad nad týmito prijímacími tábormi odovzdala maďarská armáda do rúk polície a tým sa úloha Ministerstva obrany obmedzila na demobilizáciu vojakov. O navrátilcoch zo Západu sú k dispozícii oveľa jednoznačnejšie údaje. Bolo medzi nimi viac takých osôb, ktoré sa dali obviniť z páchania vojnových zločinov - ich odhalenie bolo možné iba na základe presnej evidencie72. Atmosféra prijímacích táborov nebola priateľská, najmä po vstupe politickej polície, ktorá vypočúvala bývalých zajatcov a zapisovala ich osobné údaje. Medzi otázkami bolo okrem iného aj to, kedy konkrétny človek narukoval, prečo sa nevzoprel rozkazu a prečo išiel na Západ ako vlastizradca73. Hlavnou nevýhodou južnej trasy pre mojich pamätníkov bolo to, že sa museli dostať cez československo-maďarskú hranicu. V rokoch 1945 až 1946, keď sa väčšina západniarov vracala domov, boli československo-maďarské medzištátne vzťahy na bode mrazu, čo sťažovalo pohyb cez hranice. Časť mojich pamätníkov sa pokúšala ísť oficiálnou cestou, čo často znamenalo návštevu československého veľvyslanectva v Budapešti. Ak mali šťastie, vystavili im dokumenty potrebné k legálnemu prechodu štátnych hraníc. Viacerým sa však odbočka do Budapešti zdala príliš dlhá a cez hranice sa pokúsili prejsť neoficiálne. Či už prešli legálne, či bez dokumentov, stávalo sa, že na hraniciach mali problémy so sovietskymi vojakmi na maďarskej strane či so slovenskými na strane československej. Na viac či menej bohaté zásoby zo Západu nečíhali len sovietski a československí pohraničiari - viacero negatívnych prípadov zažili moji pamätníci aj počas stretnutí s príslušníkmi novej maďarskej armády. Viacerí spomínali, že museli odovzdať svoje staré maďarské uniformy, pretože nová armáda bola vystrojená len veľmi biedne. 71 Benkő - Papp, 2007, 62. 72 Stark, 1989, 56-57. 73 Tárcái, 1992,108-109.
