Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
László Szarka: Menšinovy politicky pluralizmus a budovanie komunitnej identity madaarskej menšiny. Činnošt madardskych strán na slovensku v rokoch 1989 - 1998
Menšinový politický pluralizmus... 97 Aj v procese vzájomnej segregácie českého a slovenského národa, ktorého výsledkom bolo rozdelenie Československa, Maďari na Slovensku viac stratili ako získali: i keď aj zázemie pražských federálnych orgánov sa v období 1989 - 1992 ukázalo ako veľmi slabé, predsa však federálna úroveň dokázala radikálny slovenský nacionalizmus dočasne udržať na uzde, resp. zamestnať ho ťahanicami okolo rozdelenia. Zároveň sa však menšiny vo federálnom zákonodarstve vo vzťahu k tvorbe menšinových zákonov museli sklamať aj vo svojich najpesimistickejších očakávaniach, keď napríklad Federálne zhromaždenie - po zrušení ústavného zákona z roku 1968 o postavení národností - prijalo 9. januára 1991 napriek protestu menšinových poslancov novú Listinu základných práv a slobôd v znení, ktoré bolo krokom späť oproti predchádzajúcej praxi. Napriek tomu maďarské menšinové strany trvali až do konca na zachovaní federálneho štátu, pri rozdelení republiky považovali za jediný legitímny postup vypísanie referenda a proti jeho neuskutočneniu do poslednej chvíle protestovali. V situácii vyostrených československých vzťahov na jeseň 1991 predložil 1. novembra poslanecký klub MKDH - Spolužitie v oboch snemovniach Federálneho zhromaždenia návrh na uznesenie o vypísaní referenda s nasledujúcim textom: „Ste za zachovanie kontinuity Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ako subjektu medzinárodného práva, v ktorej sa plne rešpektuje právo národov, národných a etnických menším na sebaurčenie vo forme samosprávnych republík, zemských celkov, územných a kultúrnych autonómií?“ Odmietnutie a ignorovanie návrhu maďarských poslancov dokonale dokresľovalo obraz situácie nedoriešeného právneho postavenia menšín v rozpadávajúcej sa česko-slovenskej federácii. Zároveň sa jasne ukázal veľký odstup, ktorý českých a slovenských poslancov pripravujúcich sa na rozdelenie štátu oddeľoval od akceptácie myšlienky menšinových autonómií. Ústavu samostatného Slovenska prijala Slovenská národná rada 1. septembra 1992 štyri mesiace pred samotným vyhlásením samostatnosti. Podľa toľko diskutovanej preambuly prijali zákonodarcovia, odvolávajúc sa na „dedičstvo predkov“ a „na prirodzené právo národov na sebaurčenie“, Ústavu Slovenskej republiky v mene kolektívneho právneho subjektu vyjadreného formou „My, národ slovenský“. Tento právny subjekt je však v ďalšom texte preambuly rozšírený slovami „spolu s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky“, („teda my, občania Slovenskej republiky“). Odsek 3 článku 34 ústavy stanovuje hranice výkonu práv národnostných menšín takto: „Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.” Dôležitou časťou ústavy je štvrtá hlava, pojednávajúca o územnej samospráve, i keď v deväťdesiatych rokoch 20. storočia kompletný inštitucionálny systém územných samospráv pre absenciu zákona upravujúceho podmienky fungovania samospráv vyšších územných celkov ani nemohol byť dobudovaný. Jedno z ustanovení (menovite článok 66) upravujúcich práva obcí, ktoré sú základom územnej samosprávy, explicitne umožňuje slobodné združovanie obcí: „Obec má právo združovať sa s inými obcami na zabezpečenie vecí spoločného záujmu.“15 V ostatných rokoch sa v súvislosti so slovenskou ústavou viackrát ukázalo, že základné práva ňou garantované je možné obísť vykonávacími zákonmi alebo dokonca podzákonnými normami (nariadeniami, vyhláškami). Aj o väčšine ustanovení upravujúcich práva menšín sa potvrdilo, že neboli zásadnou prekážkou nacionalistickej politickej praxe. Ambivalentné formulácie zákonov upravujúcich používanie štátneho jazyka a jazykov menšín nahrávajú tým silám, ktoré poukazujúc na domnelé ohrozovanie suverenity a integrity štátu, neustále kriminalizujú snahy maďarskej menšinovej komunity o akúkoľvek
