Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
László Szarka: Menšinovy politicky pluralizmus a budovanie komunitnej identity madaarskej menšiny. Činnošt madardskych strán na slovensku v rokoch 1989 - 1998
Menšinový politický pluralizmus... 93 Nový strategický program strany s názvom Úcta k realite, prijatý roku 1995, stanovil za najdôležitejší ciel vytvorenie podmienok spolupráce s národne umiernenými demokratickými politickými silami väčšinového národa. Maďarsko-slovenská spolupráca sa týmto stala ústredným, taktickým prvkom alternatívy voči mečiarovskej predstave výlučne národného štátu: „Musíme vypracovať takú alternatívu, ktorá neuráža tieto slovenské národné záujmy a nepodnecuje [...] tieto dva tábory (národné a demokratické slovenské strany — L. Sz.) k tomu, aby zanevreli na demokratické minimum a uzavreli dohodu medzi sebou navzájom a nie s nami. Naším záujmom je vybojovať pre maďarské politické subjekty na Slovensku priaznivú dohodovaciu pozíciu...“8 MOS vo svojich programoch poukázala na pascu skrytú v stratégii „večnej menšinovej opozície“. Zo skúseností s čoraz bezohľadnejším protimenšinovým kurzom mečiarovského režimu vyvodila také ponaučenie, že bez spojenectva s väčšinovými stranami menšinové strany samotné nebudú nikdy schopné si vynútiť taký vnútropolitický zvrat, ktorý by bol v súlade so záujmami komunity, ktorú reprezentujú. Toto poznanie sa ukázalo ako veľmi dôležité v politickej situácii vzniknutej po schválení mečiarovskej novely volebného zákona, keď po nútenom splynutí maďarských strán bolo potrebné vypracovať aj novú, spoločnú menšinovú stratégiu. MOS, uvedomujúc si vôľu väčšiny maďarských voličov, si zjednotenie troch maďarských strán v novej situácii po prijatí mečiarovského volebného zákona predstavovala vo forme spolkovej strany, ktorá by umožnila pretrvanie ideologických a politických prúdov pôvodných strán vo forme platforiem, ako aj vytvorenie a udržanie spolkovej štruktúry strany. 2.2. Politické hnutie Spolužitie Začiatkom decembra 1989 sa zo študijného pobytu v Spojených štátoch vrátil Miklós Duray. Vďaka svojej organizačnej a riadiacej činnosti v hnutí na ochranu práv maďarskej menšiny na Slovensku pred rokom 1989, ktoré režim „odmenil“ dvoma zatknutiami a súdnym procesom, bol vtedy už medzinárodne známym činitelom. Ako účastník pražských rokovaní o zostavení federálnej vlády však bol okamžite konfrontovaný s odmietavým postojom novej československej moci. V súvislosti so stratégiou a politickou praxou MNI vyslovil Miklós Duray tri výhrady koncepčného charakteru. Politizovanie MNI ako „spoločníka“ VPN nepovažoval za dobré riešenie ani len z krátkodobého pohľadu. Za nevyhnutný predpoklad vstupovania do substantívnych partnerských vzťahov s väčšinovou spoločnosťou považoval to, aby boli z jej strany rešpektované princípy ochrany menšín a rozvoja menšinovej komunity, Ďalej, za najvhodnejšiu formu reprezentáciu záujmov menšín či občanov žijúcich v regiónoch obývaných menšinami považoval strešnú masovú organizáciu (politické hnutie), ktorá nie je zviazaná s nijakým vyhraneným ideologickým prúdom. Po razantnom nástupe Miklósa Durayho, podporovaného celoštátnym vedením aj regionálnymi štruktúrami Csemadoku bolo Politické hnutie Spolužitie - napriek nevôli MNI - 27. februára, resp. 1. marca 1990 oficiálne zaregistrované. Politické hnutie Spolužitie, svojím charakterom najviac sa približujúce klasickým etnickým stranám, si stanovilo za cieľ zastupovať všetky národnostné menšiny v Československu a do centra svojej činnosti postavilo predovšetkým ochranu ich záujmov. Do práce v hnutí sa od začiatku zapojili aj predstavitelia poľskej menšiny z okolia Tešína. Na zakladajúcom sneme Spolužitia 31. marca bol ich zástupca Stanislava Gawlik dokonca zvolený za jedného z podpredsedov hnutia.9 I keď sa Spolužitie samo definovalo ako neideologické hnutie na ochranu záujmov menšín, od začiatku bolo jednoznačné, že sú mu vlastné kresťanskodemokratické hodnoty. V súlade s touto orientáciou uzavrelo Spolužitie v rámci príprav na voľby 31. marca 1990
