Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Gábor Hushegyi: Vytvarné umenie, fotografia a architektúra
458 Gábor Hushegyi Bipolárne vnímanie umenia však nebolo charakteristické iba pre ostatných 15 rokov, ale aj pre obdobie sedemdesiatich rokov po roku 1918. Konzervativizmus bol tak silno zakorenený v povedomí spoločenskej, kultúrnej i laickej verejnosti, že mnohí výtvarníci i teoretici boli nútení opustiť svoje pôvodné národnostné spoločenstvo. Ich dielo sa naplnilo v česko-slovenskom (Endre Nemes, Béla Tilkovszky/Vojtech Tilkovský), slovenskom (Július/Gyula Flache), resp. aj v celoeurópskom (Géza Szóbél, František/Ferenc Reichenthal, Endre Nemes) kontexte. Roky druhej svetovej vojny a desaťročia komunistickej diktatúry uplynuli v duchu umeleckého antimodernizmu a antiavantgardizmu. Neboli to však jediné momenty strát v umení, veď umelecký život Československa prišiel o rad významných maďarských autorov tak v rokoch vojnových, ako aj v nasledujúcich rokoch národnostných represálií, kedy mnohí maďarskí výtvarníci si zvolili emigráciu zo svojej vlasti, a ich neprítomnosť bola citelná v nasledujúcom poldruha desaťročí. Jednou z najcitelnejších absencií bola osoba i tvorba Petra Pálffyho, ktorý opustil svoju domovinu na jar 1945, a usadil sa v susednom Rakúsku, kde sa stal uznávanou osobnosťou abstraktného umenia. Z dôvodu závažných historických udalostí zostalo tu iba zopár umelcov maďarskej národnosti celoštátneho významu, ktorí svojou tvorbou reprezentovali kontinuitu medzi tvorbou medzivojnového obdobia a obdobia po roku 1945 - boli to napr. Košičania Anton/Antal Jaszusch a Július/Gyula Jakoby, Július/Gyula Szabó z Lučenca a Július/Gyula Lőrincz. V rokoch 1945 až 1948 charakterizoval umelecký život prirodzený výtvarný pluralizmus, do popredia sa dostal surrealizmus (čiastočne v tvorbe Júliusa Szabóa), expresionizmus (Július Lőrincz), v Košiaciach v týchto rokoch maluje svoje najkvalitnejšie neskoro-impresionistické plátna Juraj/György Collinássy. Medzi ďalšie významné straty môžeme uviesť odchod Františka Reichenthala, ktorý sa práve v tomto krátkom historickom období definitívne rozhodol vysťahovať do USA, kde žil a tvoril v nasledujúcich desaťročiach. Po prevzatí moci komunistami sa po roku 1948 pluralitný a zahraničiu otvorený výtvarný život stal takmer nemožným. Záviselo od vnútorného presvedčenia, náročnosti umelca, či aj naďalej ostane verný súdobému aktuálneho umeniu, a to aj za cenu mlčania. Za tvorbu s celoštátnym významom v pozitívnom zmysle z radov maďarských umelcov môžeme považovať jedine maliarsku tvorbu J. Jakobyho. Je pravdou, že v negatívnom zmysle by sme mohli uviesť mnohých ďalších, ktorí ako etablovaní autori novej moci získali štátne objednávky, bez problémov mohli vystavovať, ale ich umelecká tvorba z obdobia socializmu je s odstupom niekoľkých desaťročí ľahko zabudnuteľná. Niektorí maďarskí umelci však v období socializmu zohrali určujúcu, významnú negatívnu rolu: Ladislav/László Csemiczky bol jedným z najtvrdších zástancov socialistického realizmu v 50. rokoch, v rokoch normalizácie zas strážcom straníckych záujmov v umeleckom zväzovom živote na celoštátnej úrovni bol ďalší Maďar, Július Ló'rincz. Csemadok, kultúrny zväz maďarských pracujúcich v Československu vznikol — taktiež pod vedením J. Ló'rincza - z iniciatívy komunistických straníckych orgánov na začiatku 50. rokov, ako nástroj ideologickej manipulácie maďarského obyvateľstva v Československu. Kultúrnu politiku gottwaldovskej éry dokázal tento zväz dokonale presadiť - samozrejme za výdatnej pomoci denníka Uj Szó — tlačového orgánu KSS v maďarskom jazyku, a literárneho mesačníka Irodalmi Szemle, na piedestál umeleckej tvorby bola dosadená amatérska tvorba a ľudové umenie. Táto komunistická kultúrnopolitická stratégia „k lidu blíž, lidu níž“ poznačila maďarskú minoritu do tej miery, že ani voľnejšie obdobie poslednej tretiny 50. rokov, ani umelecké revolty z nasledujúceho desaťročia maďarské obyvateľstvo takmer nezasiahli, dokonca ani elitu maďarskej inteligencie. Priaznivejšiu spoločenskú atmosféru využili najmä na pertraktovanie národnostných problémov, na upevnenie národnej pa
