Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Gábor Hushegyi: Vytvarné umenie, fotografia a architektúra
Výtvarné umenie, fotografia a architektúra 459 mäte, preto nie je žiadnym prekvapením, že v novej generácii umelcov 60. rokov boli Maďari zastúpení iba vďaka Jurajóvi/Györgyovi Bartuszovi a Alexandrovi/Sándorovi Eckerdtovi. V tomto desaťročí sa prepracoval na vrchol svojej tvorby zakladateľ novofigurativizmu na Slovensku, košický pustovník J. Jakoby, J. Bartusz zas už ako člen celoštátneho Klubu konkretistov s významným medzinárodným renomé začal medzi prvými pôsobiť aj v oblasti konceptuálneho umenia (spolu s Gáborom Kladekom) a umenia akcie. Sedemdesiate a osemdesiate roky boli v Československu poznačené politicko-spoločenskou normalizáciou, dodnes najznámejší a najuznávanejší maďarskí výtvarníci, podobne ako mnohí ich slovenskí kolegovia sa podvolili pravidlám hry určenými komunistickou mocou. Na druhej strane je to aj obdobie vedomého či vynúteného mlčania, u iných zas dochádza k paralelnej galerijnej - výstavnej a ateliérovej - súkromnej tvorbe. Z umeleckého aspektu môžeme spomenúť opäť dvojicu košických umelcov Bartusza a Eckerdta. Do popredia sa zaslúžene dostával Bartusz, ktorý už v 70. rokoch ako jeden z prvých výtvarníkov v Československu začal aplikovať vymoženosti počítačovej techniky pri koncipovaní svojich plastík, už v tomto desaťročí sa venoval problematike času v sekundových kresbách a maľbách, v priestorových objektoch, ktoré sa odklonili od negovania individuálnosti geometrizmu a reduktivizmu a opätovne akcentovali gesto, expresívnosť, individuálny subjektívny výraz umelca. Najväčšiu prehru v posledných desaťročiach pred rokom 1989 zaznamenalo dielo Júliusa Szabóa: segment celoživotného diela, najmä obdobie v druhej polovici 40. rokov bolo spracovávateľmi pozostalosti zamlčané. Bádatelia Szabóovho diela vyzdvihovali jeho tematicky a kontextovo angažované práce v duchu aktuálneho politického kurzu s cieľom akceptovania umenia Júliusa Szabóa a jeho zaradenia do oslavovaného panteónu socialistického umenia. Autori, ako Juraj Bartusz, Peter/Péter Rónai a Ivan/Iván Csudái, ktorí sa už pred rokom 1989 podujali udržiavať polemický duch aktuálneho súčasného výtvarného umenia v Československu, sa stali po nežnej revolúcii určujúcimi osobnosťami celoštátneho výtvarného života. Bartusz už na začiatku, Csudái zas v polovici 80. rokov, sa upísali umeniu novej subjektivity, t. j. umeniu postmodernej paradigmy. Rónai už v tomto období tvoril svoje diela tematizujúce problematiku obraz-objektu v duchu intermediality. V mesiacoch nežnej revolúcie sa zas stala všeobecnou stratégiou inštalácia s konceptuálnym fundamentom, ktorá sa stala v 90. rokoch určujúcim trendom, mainstreamom aj v umení Česko-Slovenska. Vyššie spomenutí traja umelci sa zúčastnili na najprestížnejších domácich a zahraničných (napr. Esslingen, Krems, Novara) kolektívnych výstavách slovenského umenia. Juraj Bartusz patril medzi prvých autorov z neoficiálnej scény, ktorý mohol realizovať svoju individuálnu výstavu v priestoroch SNG v Bratislave (1991). Aj novozámocké Štúdio erté, založené v roku 1987 si našlo svoje pevné miesto v nových spoločenských a umeleckých podmienkach. V priebehu 90. rokov sa vypracovalo nie len na úroveň najvýznamnejšieho festivalu alternatívneho, experimentálneho a multimediálneho umenia v Česko-Slovensku, ale aj v Strednej Európe. József R. Juhász a Ottó Mészáros, organizátori a aj akční umelci týchto festivalov úspešne vykročili na medzinárodnú scénu. V spoločnosti Bartusza a Rónaiho sa zúčastnili na výstave Oscilácia (1991) v bašte č. VI. v Komárne a v Míícsarnoku v Budapešti. Okrem Mészárosa sa ostatní traja zúčastnili na veľkej hodnotiacej kolektívnej výstave Umenie akcie (1991) usporiadanej v pražskom Mánese, resp. v Považskej galérii umenia v Žiline (PGU). Avšak nielen tieto fakty potvrdzovali významnú pozíciu maďarských výtvarníkov na celoštátnej scéne. V dôsledku denacionalizácie slovenských dejín umenia sa umelci maďarskej národnosti stali súčasťou umeleckohistorického kánonu prelomu 19. a 20. storočia, medzivojnového obdobia aj vývoja po roku 1945. Konkrétnymi pre
