Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Béla László: Madarské národnostné školstvo
244 Béla László sa ako vysokoškolské vzdelávanie zvláštneho typu, na označenie ktorého sa azda najlepšie hodí pojem .jednostupňové vysokoškolské vzdelávanie“. Z pohľadu skúseností a súbežnej existencie vysokoškolského a univerzitného sektoru v Maďarsku je slovenský systém s viac-menej duálnym maďarským systémom ťažko porovnateľný, čo môže ústiť do terminologických nezrovnalostí. V názvoch vysokoškolských inštitúcií na Slovensku donedávna figurovalo pomenovanie vysoká škola alebo univerzita nezávisle od toho, či bola táktorá inštitúcia oprávnená vydávať diplomy zodpovedajúce štandardnému vysokoškolskému alebo univerzitnému vzdelaniu príslušnej úrovne v Maďarsku. Tie vysokoškolské inštitúcie na Slovensku, ktoré v skorších obdobiach niesli označenie vysoká škola, sa v deväťdesiatych rokoch premenovali na univerzity, nezávisle od medzinárodných kvalifikačných kritérií. Maďarská národnostná menšina v Československu nemala od roku 1918 vlastnú vysokoškolskú inštitúciu, poskytujúcu vzdelávanie v maďarskom jazyku. Vysokoškolské vzdelávanie v maďarskom jazyku bolo limitované na prípravu učiteľov pre základné a stredné školy. Vysokoškolské inštitúcie na Slovensku sa oficiálne zaraďujú spravidla do piatich kategórií. V minulosti sa rozlišovali a aj v súčasnosti sa rozlišujú vysokoškolské inštitúcie poskytujúce univerzitné, technické, ekonomické, poľnohospodárske a umelecké vzdelanie. Zákon o vysokých školách prijatý roku 1990 udeľuje právomoc zriaďovania fakúlt akademickým senátom, výsledkom čoho bol vznik fakúlt najrozličnejšieho zamerania, v dôsledku čoho už vysokoškolské inštitúcie nemožno jednoznačne klasifikovať podľa predchádzajúceho systému. Spomenutá kategorizácia sa v súčasnosti dá použiť skôr len na fakulty, ale v administratíve, resp. v štatistickom výkazníctve sa rozlíšenie podľa piatich smerov štúdia používa i naďalej.®1 Najdôležitejšie právomoci vo vzťahu k vysokoškolskému vzdelávaniu (napr. zriaďovacia právomoc) patrili do roku 1990 do kompetencie federálneho zákonodarstva v Prahe. Vtedy sa formujúce nové, federálne prerozdelenie štátnej moci vyústilo do úplnej decentralizácie riadenia vysokého školstva na jednotlivé federatívne republiky. V podstate od tohto času môžeme hovoriť o samostatnom vysokoškolskom vzdelávaní na Slovensku v rovine výkonnej a od roku 1993 (od vzniku Slovenskej republiky) aj v rovine zákonodarnej moci. 3.2. Vznik autonómie univerzít Formy riadenia spoločenského života komunistickou štátostranou pred zmenou režimu roku 1989 sú všeobecne známe. Autonómia univerzít, či systém akreditácií v tomto období neexistovali. Aj vysokoškolské vzdelávanie bolo vydané napospas mocenským manipuláciám komunistickej strany. Po revolúcii sa však v Československu podarilo položiť zákonné záruky autonómie vysokoškolských inštitúcií veľmi rýchlo, veď už 1. júla 1990 vstúpil do platnosti Zákon o vysokých školách č. 172/1990, jednoznačne zakotvujúci princíp samosprávnosti vysokoškolských inštitúcií, ktorej formu a spôsob činnosti — v súlade so zákonom a v jeho medziach — stanovujú samosprávne orgány tej-ktorej inštitúcie (§ 1, [2]). Napriek tomu, že spomenutý zákon sa nezmieňuje o praktických detailoch výkonu autonómie univerzít, pôsobenia samosprávnych orgánov, ale ani iných oblastí, vytvoril pre vysokoškolské inštitúcie úplne nový právny stav. Tento zákon okrem iného nariadil aj vytvorenie Akreditačnej komisie a stanovenie jej kompetencií (§ 15 a § 17) a vytvoril priestor pre vysokoškolské vzdelávanie rôznych stupňov (§ 21). Prvý, najnižší stupeň sa označuje ako bakalársky (Bc.), na druhom stupni predpisuje zákon namiesto známejšieho pomenovania master nezávisle od študovaného odboru titul magister (Mgr.), v technických odboroch titul inžinier (Ing.), v odboroch humánnej a veterinárnej medicíny tituly MUDr., resp. MVDr. Nariadenia zákona prijatého roku 1990 už ponúkajú možnosť namiesto dovtedajšieho
