Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
József Fazekas - Péter Hunčik: Predslov
JÓZSEF FAZEKAS - PÉTER HUNČÍK PREDSLOV Pre pochopenie pätnástich rokov spoločenského vývoja po revolúcii roku 1989 bude užitočné si stručne zrekapitulovať tie dejinné udalosti, ktoré vytvárali základný rámec života maďarskej menšiny v Československu, resp. na Slovensku. Československá republika, vyhlásená 28. októbra 1918, vznikla ako národný štát. V skutočnosti však bola štátom mnohonárodnostným, v ktorom podľa údajov sčítania ľudu z roku 1921 tvoril „československý“ národ len 65,53 % z celkového obyvateľstva (8 764 213 osôb). 23,36 % (3 123 624 osôb) z celkovej populácie tvorili Nemci, 5,57 % (744 621 osôb) Maďari, 5,54 % (748 005 osôb) príslušníci iných národností. Bez presadenia koncepcie fiktívneho „československého“ národa by štáty Dohody sotva podporili vznik samostatného Československa, veď „československý“ národ tvoril ani nie dve tretiny obyvateľstva krajiny. V memorande zhotovenom pre britského ministra zahraničných vecí v máji 1915 zdôvodňoval Tomáš Garrigue Masaryk koncepciu československého národa tým, že „Slováci sú v skutočnosti Česi napriek tomu, že svoje nárečie používajú ako spisovný jazyk. Slováci sa tiež usilujú o samostatnosť a prijali program zjednotenia s Čechmi“. Versailleský mierový systém však nevytvoril podmienky pre dôsledné uplatnenie princípu, tvoriaceho jeho jadro základ - totiž princípu sebaurčenia národov, preto bol roku 1919 pod egidou Spoločenstva národov v záujme garantovania práv národnostných menšín v následníckych štátoch vytvorený medzinárodný systém na ochranu menšín. Čoskoro sa však ukázalo, že tento systém nedokáže garantovať ani tie základné práva, k uznaniu ktorých sa dotknuté štáty zmluvne zaviazali. Zakladatelia a neskorší vedúci predstavitelia Československej republiky v čase prvej svetovej vojny ešte hlásali, že v národnostnej otázke sa hodlajú pridržiavať princípu sebaurčenia. Podľa Masaryka menšinová otázka nemôže byť „vnútornou vecou“ daného štátu. „Kým bude platiť táto farizejská zásada - píše Masaryk -, dovtedy samozrejme právo národov na sebaurčenie nebude možné realizovať.“ Podobne ako Masaryk, aj Beneš považuje vyriešenie česko-nemeckého vzťahu v Monarchii za možné len vtedy, ak budú mať oba národy plnú autonómiu. Po vzniku Československa jeho politická elita zásadným spôsobom zmenila svoj postoj k otázkam sebaurčenia národov, autonómie, ako aj k téze, že národnostná otázka nemôže byť vnútornou vecou štátu. Roku 1929 Minister zahraničných vecí Edvard Beneš v zahraničnom výbore Národného zhromaždenia jednoznačne vyhlasuje, že menšinová otázka je vnútorná záležitosť, preto „nikdy nesmieme pripustiť, aby kadekto zasahoval do našich práv“. Podľa Beneša právo na sebaurčenie prináleží jedine celým národom, žijúcim pod cudzou nadvládou, nie však zlomkom národov - národným menšinám. A kým Masaryk považuje autonómiu za základné kritérium demokracie, podľa Beneša územná autonómia je prvým krokom k úplnému odtrhnutiu menšín majúcich vlastnú samosprávu. V zmluve uzavretej 10. septembra 1919 v Saint-Germain sa Československo (podobne ako ostatné následníčke štáty Rakúsko-uhorskej monarchie) zaviazalo len k uznaniu indi
