Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
József Fazekas - Péter Hunčik: Predslov
20 József Fazekas - Péter Hunčík viduálnych menšinových práv a odmietlo uznať kolektívne práva, ktoré by boli za daných okolností najlepšie zaručovali úplnú rovnoprávnosť príslušníkov národnostných menšín. ,3pjím sa toho - napísal roku 1933 István Maiéter —, že dnešní predstavitelia štátnej moci budú pokračovať v tej mocenskej politike, ktorá strhla do záhuby bývalé Uhorsko. Aj vedúcich politikov republiky často zotročuje falošná ilúzia československého národného štátu, hoci zo štatistických údajov jednoznačne vyplýva, a upozornil na to už aj taký významný odborník ako profesor Karlovej univerzity v Prahe Emanuel Rádl: Česi len spoločne so Slovákmi tvoria väčšinu obyvateľstva krajiny. [...] Náš problém teda spočíva v tom, či štátna moc považuje Maďarov žijúcich v republike za rovnoprávny štátotvorný prvok, za konštruktívny činiteľ štátneho života, alebo ich len trpí ako ťaživé, nepríjemné bremeno, čím samotná štátna moc spôsobuje odcudzenie sa Maďarov.“ A dodajme, že aj sudetských Nemcov. Snaha o väčšiu samosprávnosť v rámci Československa bola prítomná nielen v prostredí Maďarov a sudetských Nemcov, ale aj v komunite Slovákov, jednej zo súčastí „československého národa“. Slováci sa pri svojich autonomistických požiadavkách odvolávali na Pittsburskú dohodu, podpísanú 30. mája 1918, na základe koncepcie pripravenej T. G. Masarykom. V nej predstavitelia slovenských a českých organizácií v Spojených štátoch schvaľujú „politický program usilujúci sa o spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých zemí a Slovenska“, v ktorom bude mať Slovensko „svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“ A hoci podľa prvého bodu Deklarácie slovenského národa prijatej 30. októbra 1918 v Turčianskom sv. Martine „slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúmo-historicky jednotného česko-slovenského národa“, podľa druhého bodu však „pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti“. Čoraz silnejúce požiadavky slovenskej národnej samostatnosti v rokoch 1918 až 1938 česká politika rozhodne odmieta a nepreukazuje ani najmenšiu vôľu k ich splnenie. Ústava Československej republiky prijatá roku 1920 deklarovala rovnosť všetkých svojich občanov pred právom a zákonom, ako aj rasovú, jazykovú a náboženskú rovnoprávnosť. Jazykový zákon, ktorý bol tiež prijatý roku 1920, zabezpečoval menšinám vo svojej podstate široké práva v používaní jazyka (je pravda, že ústava interpretovala medzinárodnoprávne záväzky štátu v oblasti ochrany práv menšín v mnohých bodoch reštriktívnym spôsobom, navyše, štátna moc reorganizáciou územnosprávnych celkov docielila zníženie počtu administratívnych jednotiek s podielom zastúpenia menšín vyšším ako 20 %, pričom hranica 20 % bola podmienkou možnosti uplatnenia jazykových práv). Na život maďarskej menšiny po roku 1918 negatívne vplývalo viacero činiteľov: v prvom rade to bolo vyhostenie z Československa tej časti úradníckeho stavu a inteligencie, ktorá odmietla zložiť sľub vernosti republike, ďalej to bola kolonizácia s cieľom narušiť etnickú homogénnosť oblastí obývaných Maďarmi (kolonizáciu vláda realizovala prostredníctvom pozemkovej reformy, v rámci ktorej štát zhabal poľnohospodársku pôdu v rozlohe väčšej ako 250 hektárov — táto bola vo vlastníctve predovšetkým Maďarov — a rozdelil ju českým a slovenským kolonistom), zrušenie maďarského školského systému, zrušenie mnohých maďarských kultúrnych a vzdelávacích organizácií a spolkov atď. Po šoku, spôsobenom rozpadom uhorského impéria, sa maďarská menšina v medzivojnovom Československu postupne začína organizovať, vytvára si rozličné formy ochrany svojich menšinových záujmov. V dôsledku postupného obmedzovania právomocí samosprávnych orgánov sa ťažisko boja za ochranu menšinových práv presúva do oblasti politiky. Veľmi skoro vzniká systém maďarských politických strán, tvoriaci široké spektrum od tzv. negativistického opozičníctva založeného na politike rekriminácií, cez ser-
