Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Lajos Mészáros: Československy (Slovensky) ustavny system
13g Lajos Mészáros hlasovania) a pravdepodobne prvý raz obsahovala ústava nejakej krajiny ustanovenia o ústavnej kontrole zákonov centralizovaným ústavným súdom. Ústava vychádzala z princípov suverenity ľudu, trojdelenia moci a osobitnej koncepcie jednotného československého národa, tzv. teórie čechoslovakizmu. Ústava inkorporovala systém ľudských práv tzv. prvej generácie. Text prvej ústavy Československej republiky nebol v neskoršom období menený, ale bol doplnený ďalšími ôsmimi ústavnými listinami, z ktorých jednu je potrebné vyzdvihnúť práve v súvislosti s tu prejednávanou témou: ide o ústavnú listinu z roku 1920, v ktorej sa hovorí o jazykovom zákone. Ten sa vo svojej základnej filozofii podstatne líši od zákonov o používaní jazyka známych z neskoršieho obdobia. Jazykový zákon totiž upravoval právo používania jazyka menšín tak, že predovšetkým úradníkom verejnej správy ukladal používanie jazyka menšín ako povinnosť a len okrajovo sa zmieňoval o tom, kedy je povinný jednotlivec patriaci k menšine používať jazyk väčšiny. Jazykový zákon stanovil, že v okresoch, kde podľa posledného sčítania ľudu prekročí podiel inojazyčných občanov 20 %, sú súdy, úrady a iné verejnoprávne orgány povinné vybavovať záležitosti tam žijúcich národnostných menšín aj v ich jazyku, ba v takýchto okresoch môžu súdy a úrady vydávať svoje rozhodnutia len v jazyku účastníkov konania, resp. stránky. Úradné vyhlášky a oznamy sa povinne zverejňovali aj v jazyku menšín a vo všetkých školách národnostných menšín sa povinne vyučovalo v ich jazyku. Roku 1927 bol pozmenený zákon o územnom členení, v zmysle ktorého sa Slovensko stalo samosprávnou súčasťou Československej republiky. V čase druhej Československej republiky, v rokoch 1938 — 1939 sa Slovensko ocitlo z ústavnoprávneho hľadiska v novej situácii. Po Mníchovskej dohode roku 1938 sa Slovensko stalo autonómnou súčasťou Československej republiky. Národné zhromaždenie 22. novembra 1938 prijalo ústavný zákon o autonómii Slovenska, ale už bez tých poslancov, ktorí pochádzali z odčlenených území. Tento ústavný zákon sa viaže k žilinskej dohode vedúcich predstaviteľov slovenských politických strán zo 6. októbra 1938, ktorá už dopredu signalizovala ústavnoprávne usporiadanie druhej Československej republiky. Predstaviteľom autonómie bolo Slovenské národné zhromaždenie (Národné zhromaždenie) a slovenská vláda. Slovenské národné zhromaždenie malo 63 členov. V jej právomoci bolo prijať ústavu Slovenska a mala zákonodarnú moc v každej takej oblasti, ktorá podľa ústavného zákona nepatrila Národnému zhromaždeniu Československej republiky. Slovenskú vládu menoval prezident Československej republiky. Členovia slovenskej vlády boli súčasne členmi aj celoštátnej vlády, ale zúčastňovali sa iba na rozhodnutiach týkajúcich sa celej krajiny. Krátka tradícia parlamentnej vládnej formy sa počas druhej svetovej vojny v období fašistického slovenského štátu pretrhla, keď sa do dominantného postavenia dostala inštitúcia a osoba prezidenta republiky. V tomto období došlo k zrejmej diskontinuite ústavného vývoja. Napriek uvedenej skutočnosti sa v období tretej Československej republiky, v rokoch 1944 - 1948, ustanovenia ústavy z roku 1920 aplikovali až do prijatia novej ústavy 9. mája 1948. Zdôvodňovalo sa to argumentom kontinuity medzivojnovej ČSR. Počas druhej svetovej vojny sa podstatne nezmenilo jedine právne postavenie prezidenta republiky. Na návrh vlády mohol vydávať dekréty, ktoré musela vláda kontrasignovať. Táto právomoc prezidenta republiky trvala do vytvorenia Dočasného národného zhromaždenia v októbri 1945. Počas tohto obdobia vydal prezident spolu 143 dekrétov, ktoré boli dodatočne schválené ústavným zákonom č. 57/46 Z. z. a vyhlásené za právne predpisy (ratihabícia). Obyvateľstva maďarskej národnosti, ale aj iných národností sa bezprostredne dotýkalo aspoň 13 dekrétov (napr. dekréty č. 33/45, 104/45 a 108/45 Z. z.), a to negatívnym spô
